Colin Rowell ✔

1. kapitola

Sydney mi do kufra hodí ďalší sveter.

„Idem len na výšku na druhý koniec mesta," zdvihnem som obočie. „Toľká vlna snáď nie je potrebná."

Sydney si odfrkne a pokrúti hlavou. „Počúvala si niekedy Richelline historky z vysokej? Neustále sa sťažovala na to, že v internáte nefunguje kúrenie," do kufra hodí hrubú lyžiarsku bundu, „takže bez tých svetrov tam zmrzneš."

Zasmejem sa. Aj keď je moja mladšia sestra ešte len na strednej, na vysokú školu je pripravená viac než ja. „Hovorila Richelle ešte niečo, čo by sa mi mohlo neskôr zísť?"

Sydney sa zamyslí. „Máš si dávať pozor na pomätené knihovníčky, ktoré budú považovať za podozrivé, že máš nos v knihách celý deň."

„Veľmi vtipné, blbka," poviem a vložím do kufra úhľadne poskladanú kôpku tričiek.

„Pri tvojej opatrnosti sa ti nič zlé nestane." Odmlčí sa. „Ale ani dobré."

„Je to dar i prekliatie," prednesiem dramaticky na odľahčenie situácie a vyhýbam sa Sydneynmu pohľadu. Vždy bola osobnejšia (a melodramatickejšia) ako ostatné sestry a jej potreba prehovoriť každému do duše je niekedy trochu... nepríjemná.

„Nerob si srandu, Lizzie. Hovorím vážne," zvraští obočie. „Keď si doma, tak si skvelá. Si uvoľnená, vtipná a priateľská. Ale keď si v spoločnosti... Si úplne iná. Želám si, aby si stretla niekoho ku komu budeš rovnako otvorená a priateľská ako ku nám."

„Hovoríš o priateľovi," poviem.

„Hovorím o priateľovi. O niekom, pri kom sa nebudeš báť, že ťa nebude mať rád takú, aká si. O niekom kto-"

„Sydney!" Nepoviem to ja - a hoci som chcela, Olivia ma predbehne. Stojí vo dverách, s rukami vo vreckách sukne z recyklovateľnej bavlny, ktorú stále nosí. Moja druhá najstaršia sestra by bola nádherná, keby sa snažila. A bola by rovnako pôvabná, kebyže sa väčšinu času nemračí; tak, ako teraz. „Stačilo, Syd. Liz, môžem s tebou hovoriť?"

„Ale iste." Pozriem na Sydney, ktorá pochopí. Mlčky prikývne a odíde z izby. Na šestnásťročné dievča to zoberie celkom pokojne. Ani za sebou netresne dverami.

„O čom si so mnou chcela hovoriť?" spýtam sa.

„Pozdravuje ťa, Joe," povie Olivia, stojac vo dverách.

„On neprišiel?" Jej bývalý priateľ je skvelý človek. Berieme ho ako brata, aj potom ako sa rozišli. Vlastne sa mi zdá, že práve náš záujem Oliviu odradil. (Odradil ako odradil - stále spolu bývajú pár blokov od nás.)

„Nie, ale to nie je to, o čom som s tebou chcela hovoriť." Zrazu pôsobí roztržito. Uhladí si sukňu - viem, že to ľudia robia, keď nevedia čo s rukami -, chvíľu hľadí von oknom na doobedňajšiu Atlantu a potom sa mykne a pozrie na mňa. „Počuj Liz..." začne nervózne. „Ty si - dokelu, ani neviem, ako to mám povedať."

Sledujem ju, snažiac sa vydedukovať o čo jej ide. „Ja som... čo?"

„Čo chceš robiť, keď doštuduješ?"

Zdvihnem obočie. Toto sa mi bála povedať? „Čo ja viem... asi sa vrátim sem a pokúsim sa nájsť si prácu niekde v blízkosti? Budem, čo ja viem, detská doktorka?"

„Ale chceš zostať bývať tu?"

„Áno," zamračím sa, keď mi dojde, kam tým mieri. „Je to problém?"

„Rozmýšľala som, že sa sem vrátim..." Ani nemusí dodávať, že sa niečo stalo. Vidím jej to v tvári.

„Je niečo s Joeom?"

Pokrúti hlavou. Pery má stisnuté do pevnej čiarky, zatína zuby a vraští obočie. Snaží sa premôcť plač. Nepodarí sa jej to; slzy jej v malých potôčikoch stekajú po lícach a na jej bavlnenom svetri farby hráškovej kaše vytvárajú malé mokré fliačiky. Stiahnem ju k sebe na posteľ a objímem ju. Neviem prečo, ja som nikdy nebola veľmi na objatia. No keď dôjdu slová, ako inak ukázať druhým, že stojíme pri nich? Olivia sa odtiahne, utrie si nos rukávom, pozrie sa na mňa veľkými červenými očami a pokrúti hlavou.

„Nie, Joe je- je v poriadku," zasmrká. „To Nick."

Nick je ďalší ich spolubývajúci, pokiaľ si dobre pamätám. Ostro rezané rysy, hlboké oči... stretla som sa s ním len raz. Bolo to na večierku, ktorý usporiadal Joe, keď sa k nim Olivia nasťahovala. Na rozdiel od ostatných netancoval, len stál a mlčal, sem-tam na niekoho kývol hlavou. No keď sme ho šli - ako správne sestry - so Syd preveriť, bol... veľmi by som si želala povedať priateľský, no jednoducho hovoril správne veci v správnej chvíli. Neviem si predstaviť, že by spravil niečo, čím by Oliviu rozplakal.

„Spravil ti niečo?" spýtam sa jemne.

Olivia pár krát zažmurká, čo spôsobí, že sa jej vykotúľa pár ďalších sĺz, a prekvapene sa spýta: „Ty o tom nevieš?"

„O čom neviem?" Neznášam, keď nie som v obraze - hoc to nie som skoro nikdy -, najmä ak sa jedná o moje sestry.

Olivia sa tvári, akoby ju bolelo vysloviť nasledujúce slová. „Dostal anafylaktický šok."

Myslím, že moja sestra na okamih, pohltená svojimi vlastnými emóciami, pozabudne na to, že ja ešte len idem na medicínu. Netuším som, čo to je anafylaktický šok.

Asi mi z očí vyčíta zmätenosť, lebo kývne hlavou a povie: „Je to niečo ako obrovská alergická reakcia. Teda - aspoň tak mi to vravel Joe. Ide o to-" zhlboka sa nadýchne, „že sa zrazu zrútil. Jednoducho spadol na zem, chytal sa za hrdlo a chrčal... Joe bol vtedy preč a ja som- ja som netušila čo mám robiť. Nick len ležal na zemi, skrútený v klbku... Pýtala som sa ho, čo mu je a on zdvihol hlavu a... jeho pery boli obrovské. Napuchnuté, až mu na nich praskala koža - a potom celkom odpadol."

Richelle - najstaršia- by sa určite zachovala pokojne a s racionálnou rozvahou by to zvládla. Sydney by hysterčila možno ešte viac ako Olivia, no potom by sa z toho určite poučila a naštudovala si, čo treba robiť v podobných situáciách. Olivia... ona to prežíva oveľa viac ako ostatní. Hoci o svojich pocitoch nepíše básne ako Sydney, je precitlivenejšia takmer na všetko. Každá moja sestra je iná a Olivia je takáto. Neviem čo viac dodať ku Nickovmu anafylaktickému šoku. Snáď len...

„Dúfam, že bude v poriadku," šepnem jej do vlasov a stisnem ju tuhšie. Toto je niečo, čo by som urobila ja.