Colin Rowell ✔

23. kapitola

"Asi pôjdem." Jeho hlas znie chrapľavo. Odmietam otvoriť oči, takže len zdvihnem hlavu z jeho ramena a znova ju opriem o stenu.

"Uvidíme sa zajtra?" spýtam sa. Chcem ho vidieť. Môžeme byť priatelia, nie? Nebude to divné. Nebude to divné. Nebude.

"Uvidíme sa zajtra." Na líci zacítim jeho dych a skôr, než mi dôjde čo sa chystá urobiť, mi na mokrú pokožku vtisne bozk.

Cítim, ako vstáva z postele, počujem ako otvára dvere a plačem, keď ich zatvára. Pokiaľ si to aj všimol, odišiel.

***

"Slečna Clarkeová?"

"Krv. Odpoveď je krv."

"Správne!" Profesorka Gillmanová znie potešene. "A preto..." Jej hlas zanikne na pozadí mojich myšlienok. Dlho som nespala. Čo by spravila, keby som si tu trochu zdriemla? Nikdy som tak veľmi netúžila po spánku. Do noci som sa učila na skúšky, ktoré budeme písať o týždeň. Bolo toho dosť a hoci sa s tým väčšina študentov trápi, všetko učivo mám v malíčku. Škola mi nikdy nerobila problém.

Od môjho "vyznania" Colinovi uplynuli dva týždne. Stále sa stretávame, obedujeme spolu a párkrát sa so mnou aj učil, no vždy sa to nieslo v zvláštnej atmosfére. Akoby sme boli nepriateľskí agenti a dávali si pozor na to, aby sme neprezradili nejaké z našich tajomstiev. Nepripadal mi neznámy, to nie; práve naopak. Viac som si ho všímala. Viem, že nepije kávu, ale Red Bull a potom ho zo všetkého toho chladu a bubliniek bolieva hrdlo. Fajčiť neprestal. Viem, že to robí vždy po našich stretnutiach a trápi ma to, no myslím, že Colin nevie, že niečo tuším. Na druhý deň z jeho dychu cítim len mentol a Red Bull. Taktiež som si všimla, že špagety je podľa etikety; s vidličkou a lyžičkou. Príde mi to zlaté.

Dnes sa máme znova stretnúť pred knižnicou. Väčšinou sa stretávame tam. Keď jeden z nás mešká, vieme, že sa nájdeme vo vnútri pri oddelení medickej literatúry. (Niežeby Colinovi nejako extra na škole záležalo. Jean mi povedala, že kanceláriu jej otca navštevuje pravidelne.) Včera sme spolu boli navštíviť moje sestry. Richelle uvarila večeru a konečne mi vrátila mobil a peňaženku, ktoré som si u nej vtedy v pondelok zabudla. Bolo to fajn. Colin pochopil, že by nebolo najlepšie ukázať im, že sa medzi nami niečo stalo. Alebo respektíve nestalo.

Bolesť som zatlačila so úzadia a únavu v tvári zakryla mejkapom, ktorý mi požičala Ruth. Tá sa v posledných dňoch správa ako dobrá priateľka. Nerozprávame sa o nič viac ako predtým, to nie, šlo len o malé detaily, ktoré nás postupne zbližujú. Keď ma raz zobudila; keď som jej pomohla s učením; keď mi požičala mejkap a ochotne mi ho aj naniesla. Neviem, kam sa takto dostaneme, no som si istá, že sme na dobrej ceste... niekam. Ja som na dobrej ceste. Takto "blízko" som k nikomu okrem Colina a sestier doteraz nemala. Nezverujem jej moje najtajnejšie sny a túžby, len jej poodhaľujem moju slabšiu stránku. Veď aj tí najsilnejší sa zlomia, najťažšie je priznať to.

Zaujímalo by ma čo teraz asi robí Colin. Pravdepodobne leží na posteli a fajčí. Alebo stojí pri otvorenom okne a fajčí. Možno s Ianom obeduje v jedálni. Možno šli do pizzerie pár ulíc od školy. Raz som tam bola s Oliviou a Joeom, ešte keď boli spolu. Jedna servírka, volala sa Pauline, využívala všetky ženské zbrane, aby si ju Joe všimol. Ako pravý gentleman na to však nereagoval, len sa pýril a posielal Olivii ospravedlňujúce pohľady. Až keď si dali dlhý, vážne nechutný, bozk, Pauline pochopila, že nemá šancu. Čo keď tam stále pracuje?  Čo keď sa bude rovnako zvodne usmievať na Colina? Čo keď mu dá väčšiu porciu parmezánu za rovnakú cenu?

Dosť. Toto nie som ja. Nemôžem dovoliť podobným myšlienkam a pocitom, aby ma ovládali, aby mi to niečo robilo. Nebolí ma to. Nebolí.

Keď profesorka Gillmanová rozpustí hodinu, len ťažko potláčam túžbu zobrať mobil a zavolať Colinovi. Stretnúť sa máme až o dve hodiny, dovtedy sa snáď stihnem naučiť. Vykročím smerom ku kampusu dúfajúc, že Ruth mi v izbe nechala misku šalátu. Ktovie prečo ho nikdy nedoje.

***

Pozriem na oblohu. Mračná nad celou Atlantou presne vyjadrujú moju náladu. Vyzerá to tak, že za chvíľu bude pršať. Pred knižnicou stojím už asi desať minút, no Colina nikde. Určite sa zdržal v byte, zarozprával sa s Ianom, alebo zaspal v opare cigaretového dymu. Pokrútim hlavou a keď na mňa spadne prvá kvapka, vojdem do knižnice.

Milujem to tu. Keby som mala viac času a žiadnych priateľov, každú voľnú chvíľu by som trávila tu. Vo vzduchu sa vznáša pach starých, zatuchnutých kníh a mŕtvolné ticho prerušované len zvukom obracajúcich sa stránok. Mahagónové schodisko po mojej pravici je prikryté hrubým červeným kobercom, ktorý tlmí moje kroky zatiaľ čo stúpam hore. Prechádzam pomedzi police plné kníh o práve či financiách a ako sa tak blížim k oddeleniu medicíny, začujem tichý smiech. Čím som bližšie, tým jasnejšie v ňom rozoznávam dievčenský chichot, a čo viac - patrí Ruth. Nazriem za roh, nenápadne, aby si ma nevšimli a v prekvapení takmer zalapám po dychu.

Nemýlila som sa; na jednej z lavičiek, ktoré lemujú police sedí Ruth. Teda; nesedí na lavici. Sedí na chlapcovi s čiernymi vlasmi a milým úsmevom, ktorý ju objíma okolo pása.

"Tak tu si," ozve sa mi spoza chrbta Colinov hlas. Obzriem sa a sledujem ho, ako trasie hlavou, aby z vlasov dostal vodu. Opakom dlane si utriem čelo, na ktorom ma postriekal a so zdvihnutým obočím ho sledujem. "Myslel som, že budeš pri medicíne... zaujalo ťa právo?" odvetí s úsmevom a končekmi prstov prejde po chrbtoch kožených väzieb.

Prevrátim oči. "Veľmi vtipné," zahundrem. "Medika bola... obsadená."

"Aha." S rukami vo vreckách prenesie váhu tela zo špičiek na päty a potom opačne. Nemôžem si pomôcť; usmejem sa. Vyzerá rozkošne. Všimnem si, že aj jeho oči si ma prezerajú. "Ehm, pôjdeme?"

Zatrasiem hlavou akoby som z nej jeho tvár vedela vytriasť tak, ako on dažďovú vodu. Nahodím zúčastnený výraz, oblečiem si bundu a odpoviem: "Jasné, poďme."

P.S.: Kto vie ako sa volá chlapec, s ktorým bola Ruth?