Colin Rowell ✔

19. kapitola

Obyčajne by som za Richelle nešla, obyčajne by som sa zatla a snažila sa ignorovať slzy tlačiace sa mi z očí. No na tejto situácii nie je nič obyčajné.

Richelle najskôr mlčí. Jej ruky ma hladkajú po chrbte a jej teplý dych ma šteklí na krku.

"Poď," šepne a ponúkne mi ruku. Utriem si z líc zmes krvi a sĺz a nasledujem ju do malej miestnosti za pokladňou. Sadnem si na jednu z ošúchaných stoličiek. Richelle namočí handru a čupne si predo mňa. Očami naznačí, že mi chce očistiť tvár. Nechám ju. Jej dotyk je jemný a ja sa znova cítim ako to malé dievčatko, ktoré si rozbilo hlavu, keď spadlo z hojdačky.

Voda ma v plytkej rane mierne štípe, zároveň je však chladne upokojujúca.

Richelle sa postaví aby znova namočila utierku. Za celý ten čas, čo som tu, sa mi nepozrela do očí. Hľadí len na svoje ruky, či moju ranu. Ako profesionál.

Keď mi to pretrie ešte pár krát, handru odloží a sadne si oproti mne. Mlčky sedíme na starých stoličkách, ticho podchvíľou preruší môj vzlyk.

"Bolí to veľmi?"

Najskôr chcem pokrútiť hlavou; v rane cítim len tlak, nič iné. No potom mi napadne - možno sa vôbec nepýta na líce. Možno má moja najstaršia sestra superschopnosti a dokáže vycítiť aké slová človek potrebuje počuť.

Prikývnem. Z očí sa mi znova tlačia slzy a ja si tvár zakryjem rukami. Richelle sa natiahne cez stôl a pohladí ma po ramene.

"Na to existuje jeden jediný liek," povie a vstane od stola. Prudko zdvihnem hlavu, lebo viem, čo sa bude diať.

"Nie, Chelle, nie!" Snažím sa ju zastaviť, no ona aj tak do starého rádia vloží kazetu.

"Rock 'n' roll!" zvolá a konečne sa mi pozrie do očí.

Miestnosť naplnia zvuky jednej z mojich najobľúbenejších piesní z detstva. Dámi a páni, Jerry Lee Lewis a Great balls of fire.

Richelle sa pohybmi bokov prispôsobí hudbe a ja v nej znova vidím to mladé dievča s kučeravými vlasmi, ktoré nám každý večer púšťalo platne požičané od jednej z kamarátok. Na okamih odbehne a vráti sa v dlhej sukni, čo predáva v obchode. Na páse sa jej hompáľa cenovka. Rozosmejem sa. Je skvelá, s hudbou v žilách a vášnivo-veselým výrazom v tvári tancuje v tom stiesnenom priestore akoby šlo o život. Sukňa sa jej krúti okolo nôh, lodičky klopkajú o podlahu. Veselá a uvoľnená Richelle... milujem ju.

Natiahne ku mne ruku, pozýva ma k tancu. Inokedy by som to určite nespravila. Potrebujem však zabudnúť. Zabudnúť na Colinov výraz keď hovoril "A čo viac potrebuješ?" a to tresknutie dverí, ktoré nasledovalo.

Usmejem sa a prijmem ponúkanú ruku.

***

Po piatich ďalších piesňach od Elvisa, má aj Richelle tanca dosť. Na tvári jej svieti úsmev a ja dúfam, že ten môj nevyzerá podobne. Tieto piesne som nepočula niečo cez desať rokov. Všetky spomienky z detstva sa vracajú a topia sa v mojom pote. To mi pripomína, prečo nemám rada tanec. A beh.

"Horúci čaj by teraz asi nebol najlepší nápad, čo?" usmeje sa Richelle a oprie sa o kuchynskú linku.

"Iba pokiaľ by si ma chcela uvariť," uškrniem sa a sadnem si na stôl.

"Nemáš byť v škole? Čo tu vôbec robíš?" spýta sa Richelle. Dúfala som, že sa tejto otázke vyhneme, no čo už. Človek nemôže mať všetko.

"To...to je celkom dlhý príbeh, no raz ti ho určite poviem. Koľko je vlastne hodín?" -snažím sa to celé nejak zahovoriť.

Richelle sa pozrie na zápästie - a takmer vyskočí. Celá zbledne (závidím jej, ja sa asi tých červených líc nikdy nezbavím) a vystrie sa.

"Lizzie, už by si mala ísť," vyhŕkne. "Určite máš nejakú prednášku alebo kampusovú párty alebo niečo podobné. Zábavu. Priateľov. Učenie sa a civenie do steny - čokoľvek!" Posledné slová takmer zajačí.

"Dobre. Fajn. Pokoj," žiadne iné upokojujúce slová ma nenapadajú. Vydýchnem a skúsim to znova. "Idem, hej? Odchádzam."

Richelle prikývne a tlačí ma von cez celý obchod. Práve keď mi so zacinkaním zvončekmi otvára dvere, začujem spredo mňa hlas. Mužský.

"Ahoj, Chelle. Čo to-"

Žeby mal v skutočnosti Buck taký príjemný a sympatický hlas? Žeby sa za tie roky mlčania a hundrania jeho hlas zmenil - a on s ním?

Asi nie. Predo mnou stojí asi meter deväťdesiat vysoký muž v obleku. Má sympatickú tvár a milé oči, ktoré teraz jasne prezrádzajú zmätok. Pri pohľade na kyticu červených ruží v jeho ruke vypleštím oči. Musím vyzerať rovnako vytrhnutá z kontextu ako on.

"Chelle?" spýta sa opatrne. Richelline ruky ma pustia a ja sa postavím vedľa neho.

"Chelle?" zopakujem jeho otázku. Toto vyzerá príliš ako z nejakého romantického filmu.

"Elizabeth, choď domov," prehovorí Richelle s predstieraným pokojom. Pohľad ma zabodnutý do očí toho chlapa.

"Ale ja-"

"Žiadne ale! Bež domov! Pán Stewart je tu aby prevzal šaty pre svoju ženu. Bež domov, Elizabeth."

Bež do svojej izby, Elizabeth. Niektoré veci sa nemenia. Stále neschopná slova si poslednýkrát pozorne prehliadnem "pána Stewarta" a odídem. Je mi jedno, že neviem, kde je kampus, že moje kľúče a peňaženku som pravdepodobne zabudla v Richellinom obchode. Jediné, čo mám pred očami sú červené ruže a pohľad, ktorý Richelle tomu chlapovi venovala. Pokiaľ toto nebolo ako vystrihnuté z nejakej telenovely... tak  moje sestry vôbec nie sú divné.