Selekcia Počiatok - A. A. De'Quille

Toto snáď nie je možné! -Jeden

Popoludnie, Streda.

Zhlboka som sa nadýchla. Vôňa práve vytiahnutých jablčných taštičiek mi udrela do nozdier hneď, ako som prekročila prah pekárne. Vedela som, že tie jablká nekupujem zbytočne. Na sto-percent ich Janet využie. Napríklad na tieto jej jablkové taštičky. Mám ich v plátenej taške, kde som si sama prišívala všakovaké vzory, čo prišli pod ruku. Hompálala sa mi na pleci, bola síce ťažká, ale ľahšia ako vrece múky. Ten pán mi dal jabĺk viac ako som pôvodne chcela kúpiť. Ževraj mu to nevadí, len bude rád. Chcela som mu dať viac, ale on bol neodbytný. Trval na pôvodnej cene. V takomto čase už jablká začnú hniť, takže ich tržba bude omnoho zložitejšia ako keby ste ich predali o týždeň, dva pred. A tak sme s úsmevom a dobrým pocitom z nákupu skončili obaja.

Veľmi milý to pán. Nakoniec som mu nechala nástenný obraz, čo som niesla do pekárne. Mal vysieť nad jedným z jedálenských stolov, ale tam môžem dať iný. Napríklad ten s veľkým dubom a piknikovou dečkou s košíkom pod ním. Hodí sa tam viac ako pole usmievajúcich sa slnečníc. A taktiež tá dečka má rovnaký vzor ako obus na stole.

Jemný, no zato zvonivý cinkot zvončeka, čo visí nad dverami ohlásil môj príchod. S malým úsmevom som prišla k veľkému pultu na vykladanie nového tovaru. Moje kroky bolo počuť ceľkom jasne, dokým sa ku mne nepridal ďaľší pár nôh. Taška s dunivým dopadom klesla na pult a moje telo si vydýchlo úľavou. Jedno jabĺčko sa však vybralo na vandrovku a mierilo si to pozdĺž chodbou, až kým nenarazilo do nôh stojacej Janet.

,,Dobré ránko prajem, Janet." Zahľadila som sa na nízku blodínku s vlasmi v rozcuchanom drdole, múkou na líci, zásterou okolo pása. Zabodla do mňa oči modré sťa Achát. Na jej tvári sa rozprestrel úsmev a radosť z nej žiarila na kilometre. Rozpoznali by ste to. Aj najbeználadovejší človek by sa jej nevinnou radosťou dokázal nakaziť. Nežne sa zohla, vzala jablko do ruky, akoby to bol vzácny drahokam a rukávom ho preleštila a podala mi ho naspäť. Zobrala som ho, odhryzla.
Bolo fakt dobré. Sladké, z toho budú skvelé jablkové taštičky.

,,Ann," povzdychla si. Ruku s jablkom som vystrela k nej. Vzala ho a tentokrát si odhryzla ona. Opäť si povzdychla, slastne. Ale aj tak si nesúhlasné pokrútenie hlavou neodpustila. ,,koľký-krát za tú dobu, čo si tu vravím, že mi nič nemáš kupovať?" Prehovorila s plnými ústami a ja som sa z chuti zasmiala. S pobaveným pohľadom som ju prešla, úškrn som si neodpustila teraz ja. Načiahla som sa po svoju zásteru, čo visela obklopená ostatnými zásterami na vešiaku a veselo som prešla popri pulte dozadu, pričom som si ju prevliekla cez hlavu a stuhu obviazala okolo pása, vzadu si z nej urobila mašľu.

Rukami som začala jedno jablko po druhom vyberať z tašky a klásť ho do upleteného košíka z prútia, aby sa mohli ísť umyť a pripraviť na prichystanie. ,,Myslím, že je zbytočné ti to opakovať, ty si povedať nedáš." Ani som nemusela pohľad zdvihnúť, vedela som ako sa tvári. Mamičkovský výraz sa u nej zabýval rýchlejšie ako som sa tu stihla udomácniť ja. Priznávam, nebolo to až tak dlho, keďže otvorenie pre lásku a radosť bolo cítiť v ovzduší, asi na každom kroku a pôsobilo to ako droga, ktorej nikdy nemáte dosť, ale aj tak mi to trochu trvalo. Ale akonáhle som ale spoznala Janet a jej manžela Artura, hneď som vedela, že ostávam a budem sa tu silou-mocou držať, nech sa stane čokoľvek. Nikto mi toto miesto nevezme a nik mi nevezme ani ich dvoch.

,,Myslím, že je to rovnako zbytočné na uvažovanie ako je mizivá šanca, že sa to stane skutočnosťou." Odpovedala som s kľudom. Posledné jablko som položila navrch pyramídy. Taška teraz zívala prázdnotou, ale nemala som, čo do nej dať. Chúďa. Oboma rukami som oblapila boky košíka a dobre dávala pozor, aby z neho jeho obsah nevypadol. ,,Ale vyčítať mi to nemôžeš," prešla som pomaly cez bočný vchod, čo bol pri pulte von, do záhrady, kde sa nachádzala kaďa s vodou na umývanie jabĺk a iných ďaľších surovín na varenie, či pečenie. Opatrne som prútnik položila na zem. Načiahla sa po kaďu.