Selekcia Počiatok - A. A. De'Quille

Smútok je len okamžik -dva

Pol desiatej, Pondelok.

Dnes je to týždeň ododňa, kedy som sa dozvedela, že my vybrali do tej slávnej Selekcie a schytala asi doživotnú traumu. Iné dievčatá by boli asi šťastím bez seba, že spoznajú kráľovskú rodinu a na vlastné oči uvidia princiatko v plnej svojej kráse, bez toho, aby sa báli o svoj zrak. Je tu však ale.

Za ten nekonečne dlhý týždeň, čo ma ževraj kráľovské výpomocné tímy pripravovali na tento 'veľký' deň som zistila opäť a znova, že nie je všetko zlato, čo sa bliští. Myslela som, že tí ľudia prídu v prvý deň iba preto, aby mi ohlásili, kde sa to bude presne konať, kedy sa to celé začne a všeobecne kedy je veľký deň, a ako to bude celé prebiehať. Či už rovno na mieste alebo cesta. A v posledný, aby ma prišli odprevadiť na letisko, pretože prichystať sa viem aj ja, spýtať sa priblblú otázku Či som pripravená a nakoniec odísť.

Ale ono nie.

Oni musia chodiť každý jeden Boží deň, iba preto, aby zistili, či som nezjedla niečo zakázané. Ako haló? To vyzerám až tak zle, že ste mi museli urobiť dietu alebo čo? Náhodou, môj jedálniček je veľmi pestrý na všetky strany. Jem všetko, čo pestujeme na záhrade my alebo niekto iný. Niekedy si od Janet kúpim jablkovú taštičku, ktorú mimochodom robí rovno v peci a ktorú mimochodom robí z čerstvých jabĺk a obilnín. Ak budem musieť celý čas, čo budem tam jesť to, čo vraví dieta, tak ja do tej kuchyne pôjdem osobne a urobím im prednášku o tom, čo sa má jesť.

Som háklivá iba na niektoré veci. Jednou z nich je môj jedálniček, takže ak mi do neho chce zasahovať alebo ho nejako inak meniť, nie vďaka. Tam sú dvere.

A aby toho nebolo málo.

Jedného krásneho slnečného dňa, čo som musela len tak pre informáciu presedieť doma, kedže oni ma z obývačky púšťali asi iba na záchod, lebo aj jedlo mi nosili rovno pod nos, no, tak ma posadili pozor, výnimočne za stôl -pozor na to-, aby ma naučili jesť kráľovským príborom. Ja som bola plná živej nádeje, že mi idú dať konečne normálne jedlo a ja nebudem zaspávať hladná, ale figu borovú. Pod nos mi vopchali tri lyžice, každú inej veľkosti a každá mala svoj vlastný názov. Potom mi tam dali štyri vidličky, ktoré boli taktiež úplne iné a dva nožíky. Ja som myslela, že si hlavu otrieskam o stôl.

Nie aby im stačilo, že mi skazili chuť do jedla tým ceľkovým zmenením jedálničku, čo som mala dodržiavať. Prosim ťa. Oni ma chcú ešte aj zahubiť! Lebo kým ja vyberiem, aký kúsok príboru je na čo, tak umriem od hladu!

Aspoň bude sranda. Budem sa pýtať spolusediacej, čo sa je a s čím sa to je. Jéj.

Práve ma vyháňali z kuchyne, kde som si spokojne pila svoj malinový čaj. Zahadzujú ma nejakými kecami o tom, že ak hneď nepôjdem, asi zo mňa dostanú infarkt. Napríklad..: ,,Potrebujete sa prichystať, lady." Alebo ,,Máme veľa práce, lady. Musím začať hneď, lady." Tiež alebo ,,Čas nás doháňa, nemôžme si dovoliť meškať, lady." Ako keby ja mám času na rozdávanie. Odkedy sú tu, každý deň mi príde ohromne hlučný a neznesiteľný. Ráno prídu ako hŕstka bláznov, narobia tu bordel a potom tak večer aj odchádzajú. Ešteže tu nie sú aj cez noc, to by som ich po jednom začala z okna vyhadzovať a keď sa bude niekto potom čudovať, prečo ich kolegovia miznú, nech sa radšej čudovať prestane a zamyslí sa nad zmyslom života.

Tiež absolutne nechápem, prečo tak všetci trvajú na presnosti. Fajn, aj ja si niekedy potrpím na tom, aby to bolo najlepšie ako sa dá, ale z človeka lepšieho človeka neurobíte tým, že ho budete hnať dopredu ako splašeného tátoša. Človek je živá bytosť, ktorá vie, čo chce a má slobodnú vôľu, tak sa nesnažte mu ju zobrať, len preto, že niekto niečo povedal.