The girl he left behind [SIDNEY CROSBY FF]

Chapter II.

Bolo päť hodín popoludní a Alexandrine stále sedela vo svojej kancelárií nad papiermi jedného z prípadov. Sedela a premýšľala. Snažila sa prísť na niečo, čo by jej pomohlo pri tomto prípade ale myšlienkami bola niekde úplne inde.

Pohľadom znova zavadila o ten kus papiera, ktorý jej ležal položený na kraji stola. Hodnú chvíľu na neho pozerala. Tak ako pred pár minútami. Presne tento malý kúsok ničoho ju dokázal dokonalo vyviesť z miery už nejakú tú hodinu, odkedy odišli jej starí známi.

"Dopekla s tým," uľavila si brunetka a hodila papiere, ktoré držala v rukách späť na stôl. Nechcela si to vo svojom vnútri priznať ale frustrovalo ju to. Dve strany bojovali proti sebe ale ani náznak toho, že by jedna z nich čo i len na okamih vyhrávala.

Alexandrine sa napokon postavila zo svojho kresla a podišla bližšie k veľkým oknám aby sa zahľadela na mesto. Toto robila veľmi často, keď sa v nejakom zo svojich prípadov zasekla na jednom mieste. Toto však nebol prípad. Bol to jej život a kapitola, o ktorej si myslela, že je dávno uzatvorená no táto mladá žena klamala len a len samú seba. Nikdy to úplne neuzatvorila. Nedokázala to. Boli priatelia odkedy pamätala a nedokázala ho len tak vymazať zo svojho života. Už vôbec nie, keď ho takmer každý deň videla niekde na internete.

Z myšlienok ju vyrušilo jemné zaklopanie na dvere.

"Vstúpte," povedala dostatočne nahlas a otočila sa chrbtom mestu, ktoré bolo pre ňou domovom už zopár rokov.

"Nerada vás vyrušujem slečna ale ak odo mňa už nič nepotrebujete tak..." Alexandrine svoju sekretárku nenechala dohovoriť a možno trochu nevhodne jej skočila do reči.

"Môžte odísť, Aria. Užite si večer," odvetila a vrátila sa k predchádzajúcej činnosti. Ariu stratila zo svojho zorného poľa ale jasne počula klopkanie jej topánok opačným smerom akoby očakávala. Smerom k nej.

"Viem, že ma do toho nič nie je ale myslím, že by ste tam mala ísť," prehovorila opatrne blondínka a Alexandrine sa otočila späť k nej. Hľadela na ňu s kamennou tvárou ale hodnú chvíľu mlčala.

"Máte pravdu. Nič vás do toho nie je," odsekla napokon a žena oproti nej položila lístok, tam odkiaľ ho aj vzala.

"Ospravedlňujem sa vám," povedala Aria ale Alexandrine neušlo to, že nad niečim ešte premýšľa. Nevravela nič, len na ňu ticho hľadela. "Možno to bude trochu trúfalé ale zdá sa to byť pre vás veľmi dôležité," poukázala na kopu papierov na stole svojej zamestnávateľky. Ak by mala zhrnúť, v čom všetkom dneska pokročila tak... postačili by jej na to prsty jednej ruky. Napokon sa odvážila a pozrela sa na ňu. Ticho. "Dovidenia," napokon sa s ňou rozlúčila a potichu opustila kanceláriu aby nechala Alexandrine znova samu so svojimi myšlienkami.

"Áno, bolo to trúfalé," povedala Alexandrine už len sama pre seba. No musela v duchu uznať, že Aria mala pravdu. Rozhodilo jej to celý dnešný plán. Nedokázala sa na nič sústrediť, nad ničím premýšľať len nad touto jednou vecou. Všetko ostatné odišlo na druhú koľaj, čo sa v jej živote nestávalo často. Práca bola vždy prvá.

"Môžem to..." povzdychla si a stiahla po lístku. Vzala svoju kabelku, kľúče a kútikom oka skontrolovala hodiny. Zápas začínal presne o siedmej takže mala času dosť na to, aby sa išla domov prezliecť a aj stihnúť dôjsť na štadión.

V rýchlosti zamkla svoju kanceláriu a opustila budovu, v ktorej sídlila jej firma. K svojmu bytu to mala necelých desať minút autom ale vzhľadom na premávku sa jej čas o čosi natiahol. Napokon zaparkovala v podzemnej garáži niekoľko-desiatok poschodovej budovy kde mala kúpený byt. Svoje veci hodila na jedno z kresiel, ktoré sa nachádzali v priestrannej obývačke a dverami prešla do svojej spálne aby sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho. Nie, žeby nemala rada sukne ale nosila ich len v práci. Hneď pri prvej príležitosti ich menila za džínsy. Tak ako teraz. Jednoduché tmavomodré džínsy a k nim biela blúzka s gombíkmi, od vrchu po spodok. Čierne lodičky menila za biele tenisky a vlasy stiahla gumičkou. V krátkosti sa skontrolovala v zrkadle ale už pár sekúnd na to brala svoju kabelku a tak ako do svojho bytu Alexandrine prišla, tak ho aj opustila.