The girl he left behind [SIDNEY CROSBY FF]

Chapter VI.

"Ako to myslíš, že odchádzaš?" spýtala sa Marina svojej staršej dcéry v jedno ráno, pri raňajkách. Bol to deň, kedy sa Alexandrine odhodlala a povedala svojim rodičom pravdu o tom, čo sa chystala urobiť.

Nežiadala ich o povolenie. Na to bolo už príliš neskoro. Všetko bolo prichystané, zariadené. Len im to chcela oznámiť. Nechcela v jeden deň len tak odísť, nechať ich prekvapených z jej rozhodnutia. Áno, bolo to jej rozhodnutie, že odtiaľto odíde.Musela odtiaľto odísť.

"Odchádzam do Montrealu. Som prijatá na univerzitu a nehodlám túto šancu len tak zahodiť," zopakovala už po niekoľký krát túto vetu. Ďalej sa prehrabovala vo svojich raňajkách no pohľadom prechádzala od svojej matky po otca, ktorý mal v náručí jej sotva ročnú sestru.

"Ako si to predstavuješ?" ozval sa tentokrát Oliver. Počula tú nedôveru v jeho hlase. Pozrela sa do jeho tváre a uvidela presne to, čo očakávala. Neveril jej. Neveril, že odíde a dokáže to, čo dokázať chce.

Aj toto bol jeden z dôvodov prečo chcela - potrebovala odísť...

"Ako si predstavujem čo?" Alexandrine položila pohár s džúsom späť na stôl a odhodlane sa pozrela na svojho otca.

"To celé. Snáď nečakáš, že ti celý tento tvoj úlet budeme financovať," prehodil smerom k svojej dcére no bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrel. Tá na druhú stranu svojho otca prepaľovala pohľadom. Nesklamal ju. Zareagoval presne ako očakávala.

"Nie," odsekla. Položila príbor na stôl možno trochu prudkejšie ako chcela, čo upútalo pozornosť oboch jej rodičov. "Nič také neočakávam."

"A ako to chceš celé zvládať?" znova ten výsmech v jeho hlase. Neveril jej. Ani sa neobťažoval to skrývať.

"Ak by si sa niekedy zaujímal tak by si vedel, že som získala štipendium, ktoré pokryje celé moje štúdium, mám v Montreali dohodnutú prácu a bývanie," bola na seba skutočne hrdá, že to všetko dokázala sama.

Všetka tvrdá práca v škole, mimoškolské aktivity a aktivity v jej rodnom meste priniesli svoje ovocie a ona sa dostala na svoju vysnívanú školu. Bola pravda, že počkala rok ale povedala si, že nemôže odísť, keď je jej matka tehotná. Áno, napokon sa im podarilo to, o čo sa roky snažili. Stále boli pomerne mladí.

Marina otehotnela veľmi mladá ale aj napriek tomu sa rozhodla si dieťa nechať. Oliver sa k tomu všetkému postavil ako chlap a o svoje dievča a dieťa sa rozhodol postarať ale... Všetko si to odnášala Alexandrine. Zväčša sa nejakých poznámok zdržoval ale jeho správanie hovorilo samo za seba, niekedy však boli aj situácie kedy bol jazyk rýchlejší ako myseľ a čosi mu ušlo. Miloval svoju dcéru, to áno ale nikdy sa celkom nepreniesol cez to, čím všetkým si musel v takom mladom veku prejsť a čo všetko musel zahodiť.

"Alexandrine, nechceš si to ešte premyslieť?" prihovorila sa jej znova matka. Brunetka pokrútila hlavou. Bola pevne rozhodnutá a nič nedokázalo zmeniť jej rozhodnutie.

"Samozrejme, a my aby sme tu ostali na všetko sami," zamrmlal Oliver a posadil mladšiu dcéru do detskej stoličky.

"Nehnevajte sa na mňa ale nič ma neprinúti vzdať sa tejto príležitosti," obhajovala sa. Prečo sa musela obhajovať pred vlastnými rodičmi.

"A čo to všetko, čoho sme sa museli kvôli tebe vzdať my?" áno, toto bola jedna z tých situácií kedy Oliver neovládol svoj jazyk a povedal niečo, čo hneď v tom okamihu oľutoval. Pozrel sa na svoju staršiu dcéru, v ktorej tvári sa zračila bolesť.