The girl he left behind [SIDNEY CROSBY FF]

Chapter IV.

Prešli dva roky odkedy bol Sidney Crosby draftovaný týmom z oceľového mesta. Celé dva roky strávil v Pittsburghu. Zdokonaľoval sa. Chcel, aby jeho hra bola bezchybná. Aby on bol bezchybný. 

O to viac sa tešil na nasledujúce týždne. Konečne sa vracia domov. Bolo po sezóne a on sa rozhodol vrátiť, aspoň pokiaľ nezačne kemp. Trénovať môže aj vo svojom rodnom meste. 

Z lietadla hľadel na letisko v Halifaxe. Už len niekoľko okamihov... 

Vedel, že ho rodina bude čakať na letisku. Jeho mama, otec a Taylor... on však dúfal aj v niekoho iného. Niekoho, kto bol v jeho snoch celé tie roky. Dlhé dva roky čakal na to, aby ju mohol znova vidieť. V duchu vedel, že sa ňu teší dokonca viac ako na vlastných rodičov. 

Písali si, volali si ale nebolo to ono. V posledných mesiacoch ich konverzácia bola zvláštna. Cítil to. Akoby bola jednostranná. Nedvíhala mu hovory, odpisovala po dňoch... ak vôbec. Dúfal, že keď sa stretnú tak sa všetko znova dá do poriadku. Tak veľmi si to prial... avšak nevedel aká je skutočnosť. 

"Sidney..." privítal ho široký úsmev na tvári jeho matky a jej milujúca náruč. Sidney položil svoju cestovnú tašku na zem aby mohol mamu objať. Jeden chýbajúci kúsok bol späť. 

"Oci," tak ako s mamou, privítal sa aj s druhým zo svojich rodičov. Ďalší kúsok. 

"Ahoj, krpec," pozrel Sidney na svoju jedenásťročnú sestru ale aj tu objal. S ľahkosťou ju dvihol do náručia a skryl v objatí. 

Bolo to dokonalé... takmer dokonalé. Stále sa obzeral okolo seba, či ju niekde neuvidí. Možno ho chcela prekvapiť. Dúfal v to. No ako plynuli sekundy a minúty ten radostný pocit ho pomaly opúšťal. Nebola tu... tá skutočnosť bola pre neho úderom po pás ale nevzdával sa. Možno ho čaká doma. Možno ho čaká na ich mieste... určite to bude takto. Musí to byť tak.

"Pôjdeme?"  prerušil ticho Troy, ktorý v ruke držal tašku svojho syna. Sidney mlčky prikývol, vzal kufor, ktorý mu za ten čas priniesli a už úplná rodina sa vydala k autu. Nikto si nevšimol ten smutný výraz na tvári mladého muža, ktorý sa mu po ceste mihol v tvári. Vedel to skryť. Stále dúfal... 

"Vitaj doma, Sidney.." privítalo ho zopár najbližších príbuzných a priateľov. Netušil, že jeho rodičia sa rozhodli usporiadať mu oslavu. No nasadil úsmev a šiel medzi nich. Nemal im to za zlé, chceli ho potešiť. Pri každom jednom z nich sa na krátku chvíľu pozastavil a prehodil s nimi pár slov. Ako slušnosť káže no on medzi všetkými tými ľuďmi hľadal len jednu osobu. Nevidel ju. 

"Sidney," ozval sa za ním ženský hlas. Najprv si myslel, že je to práve ten, ktorý chcel počuť ale mýlil sa... boli si tak podobné. Otočil sa a pohľad, ktorý sa mu naskytol ho prekvapil. Marina Cohenova držala v náručí možno dvojročné dievčatko. Vedľa nej stál jej manžel. Oliver. Boli takmer úplní ale stále tu niekto chýbal. 

"Vitajte," prehovoril po krátkej odmlke. Marina mu venovala bozk na líce, zatiaľ čo Oliver mu podal ruku. Zahľadel sa na to malé dievčatko. Dočkali sa, aj keď už ani nedúfali. 

"Rada ťa znova vidím," usmiala sa na neho matka jeho najlepšej priateľky ale Sidney nespúšťal zrak z dievčatka, ktoré na neho zvedavo, dokonca aj hanblivo pozeralo. "Toto je Adreanna." 

"Ahoj," prihovoril sa jej. Tá sa však skryla v náručí svojej matky. Pobavene sa usmial. Bola úplne iná ako bola Alexandrine. Alexandrine mala tmavé vlasy, zelené oči. Dievčatko pred ním bolo úplný opak. Svetlé vlásky a hnedé oči.