The girl he left behind [SIDNEY CROSBY FF]

Chapter VII.

V okamihu, kedy nastúpila do Sidneyho Range-Roveru si uvedomila, že nie je cesty späť. Nezvládne ho znova vystrčiť zo svojho života, akoby sa nebolo nič stalo.

Kútikom oka sa na neho pozrela. Hľadel na cestu pred seba, pohodlne opretý o operadlo sedadla, na ktorom sedel a jednou rukou na volante. Nechcela si ho obzerať ale nedokázala si pomôcť. Správal sa, akoby sa nič nebolo stalo. To ju dokonale zmiatlo. Čakala, že bude viac... nahnevaný, vyčítavý? Popravde, čakala všetko len nie takúto reakciu. Niekedy dokázala priam dokonalo odhadnúť, čo sa mu deje v hlave no tentokrát mohla len hádať.

Vedel, že ho pozoruje. Cítil na sebe každý jeden jej pohľad a potichu si prial, aby táto cesta už skončila. Na jazyku ho celú cestu pálila tá jedna otázka. Bojoval sám so sebou. Jedna jeho časť chcela odpovede, na všetko, čo sa stalo. Chcel vedieť, prečo ho zrazu vyhodila zo svojho života no tá druhá časť chcela byť znova jeho súčasťou. Bál sa, ak by na ňu všetko teraz vybalil, znova by odišla. To nechcel riskovať. Ani na okamih.

"Takže právo, huh?" prelomil ticho napokon starší z nich. Vedel o jej sne. Vedel o všetkých jej snoch, tak ako ona vedela o tých jeho.

"Áno," neubránila sa úsmevu. Otočila hlavou a pozrela sa na neho, v rovnakom okamihu ako si on dovolil na chvíľu spustiť zrak z cesty a pozrieť sa na ňu. Na zopár krátkych sekúnd jej úsmev z tvare zmizol, no potom bol znova na svojom mieste. Obaja sa znova cítili ako pubertiaci, ktorí si hľadali všemožné zámienky len preto, aby mohli jeden druhého vidieť. „Raz mi bolo povedané, že ak sa plnia sny druhých ľudí, môžu sa plniť aj tie moje," dodala s tajnostkárskym úsmevom na tvári. Sidney okamžite vedel, na čo naráža. Bol to jeden z mnohých dní, kedy spoločne rozmýšľali nad budúcnosťou a dovolili si snívať, ako by mohla vyzerať.

Flashback

„Sidney?" oslovila Alexandrine svojho kamaráta, no ale nedvihla zrak od svojej knihy, do ktorej zamyslene hľadela. Keď sa jej nedostávalo odpovede, odlepila oči od stránky a pohľadom vyhľadala postavu spomínaného. Neubránila sa úsmevu, keď ho uvidela. Boli na hokejovom štadióne, Sidney trénoval a Alexandrine sa pripravovala na skúšky, ktoré ju čakali koncom mesiaca. Pôsobil tak prirodzene, akoby bol pre ľad narodený. To bolo práve to, čo ju trápilo. Budúcnosť...

„Sidney!" trochu zvýšila intenzitu hlasu. Tentokrát ju už počul. Otočil sa za jej hlasom a v zapätí už korčuľoval jej smerom. Alexandrine si zatiaľ starostlivo položila záložku do knihy, ktorú následne zatvorila a oprela sa rukami o mantinel.

„Volala si ma?" prihovoril sa jej, keď zastavil blízko miesta, kde sedela. Usmiala sa, no neodpustila si pretočenie očami.

„Áno, dvakrát," žmurkla na neho. Zbožňovala sa s ním naťahovať, možno ho aj trochu provokovať. A Sidney jej v tomto smere veľmi ochotne vychádzal v ústrety.

„Čo sa deje?" spýtal sa s neskrývaným záujmom v hlase, zatiaľ čo si dával dole rukavice a následne aj prilbu.

„Ako vieš?" spýtala sa. Sidney len nadvihol obočie a nereagoval. Ako odpoveď to stačilo a Alexandrine sa krátko zasmiala. „Samozrejme. Vieš, rozmýšľala som. Vždy si chcel hrať hokej?" spýtala sa už o čosi vážnejším tónom hlasu. Aj Sidney poznal, že túto otázku myslí vážne no nevedel, kam tým smeruje.

„Odkedy si pamätám," odvetil. Nerozprávali sa o tejto téme prvýkrát ale Sidney vedel, že tentokrát je to o niečom inom. O niečom vážnejšom.

„A nerozmýšľal si o tom, že sa to od teba len očakáva? Že všetci od teba čakajú, že budeš hrať hokej ale ty to nechceš robiť navždy?" takmer mimovoľne nechala svoje myšlienky vychádzať z úst. Na konci, obaja boli z jej slov prekvapení. Sidney preto, že niečo podobné od nej ešte nepočul, Alexandrine preto, že to nikdy nepovedala nahlas.