CENTURY OF FIRE [SK]

1. kapitola

Uháňala preč... Čo jej len nohy stačili... Srdce jej bilo ako zvony hlásiace útok neznabohov... Cítila, ako sa na ňu díva. On za ňou kráčal dlhými pokojnými krokmi. S loveckou puškou zavesenou o rameno, zahalený loveckým plášťom a klobúkom. Mal ju pred očami, ako pred ním utekala. Ako chabá srna. Krehké stvorenie.

Uhýbala sa konárom a kríkom. Tesne uviazané topánky ju tlačili na prstoch, ostré kamene sa zabodávali do tenkej podrážky. Cítila, že sa jej dych kráti a dýcha veľmi plytko, až ju z toho v hrdle škriabe. Prosila v duchu Pána. Ak má zomrieť, nech je to rýchlo a nech sa dlho netrápi.

Videl, že nohy pokladá veľmi nepravidelne. Značilo to únavu. Vysoká postava ženy v potrhaných šatách. Veľmi jasne signalizovali, že pochádza z vyššej vrstvy. Z vrstvy, ktorú lovec Adrian nenávidel najviac. Túto šľachtičnú ale nepoznal. Nikdy predtým ju tu nevidel. Napadlo mu, že je až prehnane zvedavá a chodí tam, kam nemá.

Grófova dcéra, Lydia Szimony, oľutovala, že vôbec vychádzala z kaštieľa. Dychčala ako postrelená zver, ktorá sa márne snaží utiecť na poslednú chvíľu. Nemohla vyhodiť z hlavy scenériu, ktorej bola priamym svedkom pred niekoľkými minútami. Chcela spustiť viečka na očiach ako ťažké železné dvere, zamknúť ich obrovským zámkom  a držať ich tak, kým obraz pekla úplne nezmizne. To by však nevidela na cestu, ktorá viedla... ani nevedela, kam. Prekonala sa, zdvihla si šaty tesne nad kolená a pokračovala v behu. Mala pocit, že ak zastane, tak jej nohy odpadnú.

Obzrela sa dozadu a lovec sa k nej stále blížil. Keby tak nedychčala, možno by začula žblnkot neďalekej bystriny. Cítila, ako po jej tvári stekajú uzunké potôčiky krvi. Konáre, ktorým sa nestihla uhnúť, bičovali jej bledú tvár a listy sa zachytávali do jej gaštanových vlasov.

Adrian, poľovník so srbskými koreňmi, začul hlasy. Čudesné rozhovory cudzincov. Jeho pozornosť upútal juhovýchodný prízvuk a šľachtičnej razom prestal venovať pozornosť. Zastal uprostred lesa a očami pátral, odkiaľ by sa hlasy mohli ozývať. Pred týmto prízvukom utekal so svojím otcom pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Tento útek stál život jeho otca. Cítil tlak v krku, akoby ho dusil veniec z tŕňov. Zvesil pušku z ramena a namieril si to tadiaľ, odkiaľ počul prichádzať hlasy. Boli nad ním. Na vyvýšenine lesa.

Zhora naňho zablyšťala helma položená na rukoväti meča zabodnutého v zemi. Krv v jeho žilách sa premenila v horúcu magmu. Oči, ktorých farba pripomínala kakaové zrná sčerneli do farby tmavšej, ako čierne uhlie, čo ťažili baníci tridsať kilometrov odtiaľto a na čele mu vyskočila žila. Pomaly ustupoval. Tak, aby na seba nepritiahol pozornosť.

Vildan Pasa brúsil svoj kilidž, zatiaľ čo jeho najbližšia päťčlenná družina pripravovala šípy a strelné zbrane. Akonáhle začul výkrik, spozornel. Prichádzal od miesta, kde sa usadil Talip Pasa s jeho družinou. Cisárska armáda jeho druhov pomaly, ale isto potláčala. Vedel, že sultán bude prikrátky nato, aby útočil. Časy jeho pradedka Baliho Bega už dávno pominuli. Sultáni slabli, slabla armáda, slabla i ríša.

„Isto tam bude aj Talipova družina. Zrejme to oni sa o mladú postarali," prehovoril tridsaťročný Vildan Pasa a pokračoval vo svojej práci. Jeho prívrženci mu nakrátko venovali pozornosť a navzájom si vymenili pohľady. Ďalej iba ticho stáli a strážili Vildanovu základňu.