CENTURY OF FIRE [SK]

7. kapitola

Lovec Adrian kráčal za šľachticmi. Načúval ich rozhovoru. V skupine bol okrem neho, Horowitza, Szimonyiho"Mám strach... o ňu..." v Juliusovom hlase bolo počuť zúfalstvo a obavy, "mysleli sme si, že má vyrezaný jazyk... je vo veľmi malom množstve. Strašidelne mi pochudla. Volali sme kňaza. Vraj žiadne známky po diablovi. Žiadne čarodejnícke znamenie po jej tele... Vraj on v také neverí. Pochádza z hornej Oravy, vraj aj tam sú starí poverčiví. Ale nikoho tam niet. Takže to, že mlčí, považuje za následok toho, že bola dlho sama a nevie, či je toto sen alebo skutočnosť. Možno vraj bola až unesená. Ale ako a komu by dokázala uniknúť..." skončil svoj monológ zúfalý Julius. Možno sa niekomu zdalo, že viac dbá o blaho syna Arneho, Lydia bola predsa prvorodená. 

Horowitz prikyvoval a kráčal vedľa neho na koni. "Bola v Teufewalde. V Čertovom lese. Tam sa stratilo nemálo ľudí, posielali tam kedysi pohanov a zločincov. Môžeš byť rád, že vyviazla živá a takmer zdravá." Čím ďalej ho Szimony počúval, tým viac bol znepokojený.

"Prisahám. Keby nás neobliehajú títo darmožráči, už sme dávno na ceste... minimálne Lydia, Elena a Arne. Richard je spokojný s jeho nastávajúcou?" zmenil Julius tému a pozrel sa na mladíka vedľa Adama Horowitza. Richard Horowitz pôdobil hrdo a namyslene. Vždy bol vystretý a dohladka oholený, aby vynikli jeho ostré črty tváre a plné pery. Keď začul otázku patriacu jemu a videl, ako sa jeho budúci svokor a otec dívajú, pousmial sa a prikývol.

"Je veľmi odvážna. Viem si ju predstaviť nielen ako manželku a spojenkyňu, ale aj ako lovkyňu. Ja sám by som mal problém ísť do lesa sám. Je veľmi..." zastavil sa a v mysli hľadal správne slovo, "úcty a podivuhodné, že to zvládla. Určite za to nesie zodpovednosť jeho jasnosť Szimony," sklonil hlavu pred grófom, hoci bolo jasné, že takto rozprával z donútenia. Julius Szimony prikývol hlavou a pousmial sa. Nebolo mu ľahko, že ju musel takto vydať. Uvedomoval si, že to nebude pre ňu najľahšie a bude trpieť. Ale vyžadovali to okolnosti. 

V hlave pritom Richard preklínal Adriana, že nedokázal splniť úlohu. Nenávidel tú potvoru a to, že bola schopná vyviaznuť živá, bolo znakom toho, že ona bude ten silnejší partner. 

Adrianovi bolo hneď jasné, o čo ide. Bola natoľko vystrašená preto, lebo padla do zajatia obom nepriateľom naraz. Aj Turkovi aj čarodejnici. Bol jej na stope. Vedel, že pred ním sa skrýva. Ale Lydiu ako stratenú dušu našla. A určite sa nevideli naposledy. 

***

Elena sedela pri krbe čítajúc si herbár. Nikto jej nebol nablízku. Iba jedenásťročný Arne. Na chvíľku Elena zavrela knižku a zadívala sa na svojho vytúženého syna. Medzi ním a Lydiou bolo osem aj pol roka. Obaja sa veľmi podobali na otca. Gaštanové ťažké rovné vlasy, tmavé úzke obočie, veľmi ostré črty tváre ako nos, lícne kosti a sánka. Aj vzrastovo boli vysokí, mali široké ramená a dlhé nohy. Lydia akurát zdedila tri znamienka v tvare trojuholníka po matke na pravej kľúčnej kosti. 

Arne práve čítal zápis stratégie jeho starého otca proti katolíkom. Aj ich rodina sa pripojila k protestantom a dodnes sú proti nadvláde katolicizmu. O viere príliš nehovoria, iba ak je to potrebné. Sú humanisti a viac dbajú o správanie a morálku, ako o vieru v čosi, čo nevidia, iba duševne cítia. 

"Tak čo, Arne? Rozumieš všetkému, čo tam otec popísal?" nadhodila Elena dívajúc sa na syna z kresla. Po chvíľke sa na ňu pozrel a prikývol. 

"Zatiaľ áno, matka."

Elena ho ďalej pozorovala. Po nejakom čase si zívol. Ale to už matka v kresle dávno spala. Knižka jej padla na zem vedľa kresla. Arne sa ku knižke priplazil tak, aby matku nezobudil. Vzal herbár, otvoril ho a zašiel bližšie ku krbu, aby dovidel na písmená. 

Zamračil sa a otáčal si knižku do všetkých možných smerov. Nevedel rozlúštiť, čo to bolo za písmo. V duchu ho nazval paličkované. Videl iba prierezy rôznymi preňho neznámymi rastlinami a živočíchmi. 

Vtom sa za ním ozval rachot. Dvere sa rozleteli a dnu vstúpil Julius. Zbadal jeho znepokojený výraz tváre. Zvýraznené vrásky, badateľné sivé chlpy na brade. Sivé kruhy pod očami.

"Otče, vitajte doma," postavil sa chlapec a pozdravil. Julius pomalým krokom prešiel k stolcu v tmavom kúte pri okne. Vonku už bola úplná tma. Keď si predstavil, že bola v takejto noci jeho dcéra úplne sama a mohla padnúť do moci naozaj hocikomu... zavrel oči a prižmúril. Chlapec upustil knihu späť do rúk matky a prešiel k nemu takmer pochodom. Čupol si do tmy k otcovi.

Julius sa naňho podíval. Tak veľmi sa so sestrou podobali. Nikdy predtým si to nevšimol. Takto isto chodievala aj Lydia. Túžil ju vidieť. Ale ešte predtým sa spýtal syna.

"Bol si dnes za sestrou?" Arne prikývol.

"Hrali sme sa s figúrkami. Konečne sa usmiala. Vlastne sa usmievala celý čas, čo bola so mnou. Strávili sme spolu celé doobedie." Juliusovi napadlo, že vďaka tejto udalosti začal viac pozorovať svoje deti. Uvedomil si, ako premrhal jeho detstvom vecami okolo panstiev v Salzbursku. Nezostalo mu nič iné, ako sa pousmiať a pohladiť chlapca po vlasoch.

"Pôjdeš ju pozrieť so mnou, či odprevadíš matku do postele?" pozrel smerom k Elene. Zobudila sa a unavene hľadela na svojich mužov. Možno Juliusa nemilovala z celého srdca, ale pohľad na nich ju zahrial pri srdci.

"Sestre asi už vrie krv v žilách, keď ma vidí. Potrebuje už otca. Ja som bol s tebou vďaka tvojim spisom z vojny." Julius pobozkal syna na čelo. Postavil sa a prešiel k dverám.

"Dobrú noc, srdcia moje."