CENTURY OF FIRE [SK]

5. kapitola

Lydia sedela v tichosti svojej komnaty asi tretí deň bez jediného slovka. Zavolali i kňaza, no ani hláska nevydala. Zato v jej hlave prebiehal obrovských chaos a hukot miliónov a miliónov myšlienok. Napadlo jej, že by ich mohla písať. Avšak akokoľvek vzala brko, zlomila ho medzi prstami alebo sa jej vylial atrament. Nebolo to schválne. Mala dôvod, prečo mlčala. 

Preto iba hľadela von oknom. Cesta domov sa zdala byť všetkým nepriaznivá, východní pohania obsadili celé okolie, iba sídlo nie. Ona mala komnatu vo veži, nad ňou bola ešte jedna. Opierala sa o chladný rám okna. Ani počasie neprialo, bolo pod mrakom. Akési dusno. Pred búrkou. Aj vtáci leteli nízko. Čo ju však znepokojilo, bolo množstvo vrán. 

Jej čelo spočinulo na studenom skle okna. Dívala sa na dvor, dohliadla až k bráne. Tam zbadala toho, kto ju vtedy vyhnal z hradu. Strnula. Zbledla. Zreničky sa stiahli v ledva viditeľnú bodku. Vlasy skrepovateli, na pohľad i dotyk ako neotesaný kus dreva. Akoby sa bola premenila v soľný stĺp. 

Lovec Adrian prešiel cez hradnú bránu, pozdravil sa so strážami a čosi prehodili. Zaujalo ju, kam mal namierené. Vlasy mu padali do vráskavej opálenej tváre tridsiatnika. Niekoľkodňové strnisko sa pomaly, ale isto menilo v hustú gaštanovú bradu. Zdalo sa, že má práve vypranú košeľu. Pre lovca akým bol on, veľmi, veľmi nezvyčajné. 

"Koho to tam vyhliadaš?" ozvalo sa za ňou. Strhla sa a zbadala matku. Elena Szimony tam stála s prekríženými rukami pod prsiami. V tvári sa jej však nezračil hnev, totiž žiaden negatívny pohľad. Lydia sklopila zrak. Zostala sedieť tam a ešte raz sa naposledy rozhliadla po lovcovi. Okamžite však vyskočila z rámu okna, keď si uvedomila, že ju pozoroval. Doslova cítila jeho pohľad na svojej krehkej koži.

Klopkanie podpätkov sa ozvalo po celej komnate. Zvuky zopakovala ozvena. Elena sa uškľabila a podišla k dcére. Mala o ňu nemalé starosti. Jej dlane spočinuli na dcériných ramenách. Zdvihla k nej unavené oči a vzápätí ich opäť odvrátila.

"Dcérka, viem, že ešte dlho neprehovoríš. Rozumiem, že si vystrašená. Ale veliteľ Forró oznámil otcovi a Horowitzovi, že obliehanie nepotrvá dlhšie, ako päť týždňov. Dcérka, vieš, že je vojna. A iba ťažko cisárova armáda potlačí pohanov v turbanoch," po slove pohanov Lydia zvraštila obočie. Nie sú to pohania. Pohania veria v oveľa starších bohov, ako je nejaký Allah alebo Jahve. Hoci si uvedomila, že sa myšlienkami práve rúhala, stále si to opakovala. Veď to bola pravda. Pohanka bola Constinta z Čertovho lesa...

Matka spozorovala Lydiin výraz. "Ani sa nezadáš a budeme čoskoro doma, v Mondburgu. Ďaleko od Turkov," privinula si k sebe mĺkve dievča a stisla ju v náručí. Kiežby však Lydia cítila. Čokoľvek. 

***

Constinta sedela vzadu za domom pod jedľou. Šila si šaty, chystala sa na návštevu mladej šľachtičnej Lydii. Jej návšteva v nej prebudila nové, nevídané myšlienky a nápady. Vedela, že jej stará mama kedysi bola pravou rukou Horowitzovej matky Jovanny. Constintina stará mama Jarba sprevádzala Jovannu Horowitz po celý život. Dbala o jej krásu i svedomie. Vďaka nej Jovanna vyrástla v krásnu a silnú ženu, ktorá svedomite sprevádzala manžela Roberta Horowitza v časoch najkrutejších nájazdov Osmanov. 

Constantina poznala tajomstvá Jarby. Prežila s ňou celé detstvo a dospievanie. Až kým sa nedostala do nepriazne závistlivých a vystrašených dedinčanov spod Corpony. 

Jarba vždy pripomínala vnučke, aby sa nikdy za nikoho nemstila. Jarba vedela, čo ju čaká. Vedela to a preto upozorňovala vnučku. Jedného dňa, keď sa Constantina dostane do veku, kedy jej odvaha i zdravie budú plne k dispozícii, dostane sa do časov, kedy bude chcieť vymlátiť dušu a poslať ju Diablovi každého, kto sa podujal na upálení Baby Jarby pred trinástimi rokmi.

Trinásť rokov žije sama, v samom srdci Čertovho lesa. Ľudia z Corpony si už trinásť rokov myslia, že Constantinu uniesla Baba Jarba k samotnému Diablovi. 

"Vidíš Rufus. Akí sú ľudia iba nedozrakí. Nemyslia na to, čo bude ďalej v budúcnosti. Myslia iba na to, čo kto robil predvčerom a čo bude zajtra doobeda. A tak to aj vyzerá," prehovorila blondína so šedými pramienkami k svojmu líščiemu sprievodcovi. Sivými vlčími očami si ho premeriavala a bielu látku s ihlou a hrubou niťou položila do svojho lona. Nemala ďalej ani chuť pokračovať vo vyšívaní šiat, akokoľvek veľmi sa tešila na jej bohatú a inteligentnú priateľku Lydiu. "Ľudia si radšej zavolajú vedmu, aby zistili, čo bude ďalej namiesto toho, aby premýšľali.

***

V hradnej veži stála pri okne neveľká postava. Zavalité ramená, hrb na chrbte, čierny zdobený čepiec na hlave, vdovské šaty. Začalo vonku mrholiť, bola tma. No jasne videla zmätenú postavu mladej šľachtičnej, ako vybehla v nočnej košeli. Dážď sa stupňoval, kvapky naberali na veľkosti a sile. Obďaleč udrel blesk. Stará Teufellová sa uškrnula. Vrátila sa k svojmu čiernemu oltáru v rohu. 

Kľakla si na bordovú hodvábom potiahnutú podušku. Ruky roztvorila ako kňaz pri vzdávaní vďaky pred prijímaním, zavrela oči a dvíhala hlavu vyššie a vyššie k rohatému zobrazeniu jej boha Pana. Predtým stojaca vypchatá postava z ľudského zabalzamovaného tela a jelenej hlavy bez pohybu, začala dýchať. Sviece započali svoju svetelnú hru po celej izbe. Vypálené bylinky rozvoniavali po celom poschodí. Ich dym preliezol popod dvere a dostal sa do nozdier strážcov. Za okamih sa spoza dverí ozval rachot. Padli na zem v hlboký spánok. Teufellová vedela, že jej činnosť funguje. Presne tak, ako bolo napísané v knihe Baby Jarby...