CENTURY OF FIRE [SK]

2. kapitola

Obďaleč zbadala skupinu mužov. Nevyzerali ako tunajší. Corponania sú svetlejší, majú rovné nosy, tenšie pery a aj svetlejšie vlasy. Oni vyzerali akoby ich pobozkali slnečné lúče. Všetci, až na dvoch. Od zvyšku družiny s čiernymi vlasmi, bradami aj očami a zahnutými nosmi ich dvoch líšili prenikavé sivé oči s orieškovou bradou a zvláštne tvarovanými perami a ušami. Ešte nevidela, aby sa dvaja ľudia na seba až takto podobali. 

Oči mala otvorené dokorán, srdce temer vyskočilo z hrude... Otáčala sa na mieste ako zmätená myš pod pazúrmi mačky. Stále nevedela nabrať dych, najradšej by si strhla korzet a hodila ho do horúcich pekiel. Musí sa skryť, napadlo jej.

Pribehla k veľkému kmeňu prastarého dubu. Obzerala sa, behala očami po všetkých stranách. Keď tu zavládlo hrobové ticho.

Mladý Yehuda ju zbadal. Sledoval ju. Za kameňom ho bolo iba ledva vidno. Videl skrčenú postavu, ktorá si vzadu rozväzovala uzunký korzet. Videl, že sa s ním trápila. No nechcel ju prezradiť. Obzrel sa za svojou družinou. Niečo preberali. Napadlo mu, že aj ju odhalia, on, ako stráž bude mať za zle, pretože na nevítanú osobu neupozornil.

Zdalo sa, že korzet povolil. Silou ho zo seba strhla... Mala pocit, že jej povolia a po jednom vypadnú rebrá. Pozrela sa na svoje dlane. Boli od prachu, blata a krvi. Naďalej dychčala, no vedela, že tu nesmie zostať ani o sekundu dlhšie. Spamätala sa a ešte raz sa obzrela. Zdalo sa jej, že zbadala tieň niekde v kroví medzi dvomi úzkymi kmeňmi, no nevedela určiť, o koho ide.

Postavila sa a čo najtichšie a najrýchlejšie sa vybrala k miestu, odkiaľ počula žblnkot vody. Kry sa zhusťovali a pomedzi duby sa miešali aj jedle. Menilo sa podnebie i výška hory, na ktorej sa nachádzala. Stúpala čoraz vyššie. To bola jediná vec, ktorú spoznala. Nemala inak absolútne tušenia, kde sa nachádza, nevedela, čo na ňu číha a nevedela, ako sa odtiaľto dostane preč.

Yehuda ju sledoval ako vlk srnu, no rozhodol sa nečiniť. Dúfal, že ju nik a nič nestretne a dostane sa do bezpečia. Mal dosť mučenia, nemal žalúdok na to, aby videl ďalšie mučenie a vypočúvanie.

Adrian pridal do kroku smerom do kaštieľa. Podvečerné Slnko sa do lesa predieralo pomedzi zelené listy dubov a na zemi tým vykresľovalo svetelnú hru svetla a tieňov. V hlave mal plno myšlienok. Na šľachtičnú nezabudol. Vedel, že ju nájdu neznabohovia a že dlhšie, ako pár mesiacov žiť nebude. A ak aj áno, dostane sa do háremu jedného z tých bradatých pohanov. Neboli dobré časy... No to neboli podľa slov starších nikdy... Zbraň držiac v ruke rozmýšľal, aká bude reakcia Edmunda Teuella, pána kaštieľa. Vedel, že nie je výbušný, ale toto ho určite znepokojí.

***
Juliusove nervy stáli tesne pred explóziou. Po Lydii ani stopy. Kaštieľ a jeho okolie sa zahaľovalo do závoja čierňavy. Juliusova žena sedela za dlhým stolom úplne bledá. Iba nečinne sedela a dívala sa do dna taniera. 

"To dievčisko... to dievčisko nevie, ako sa správať! Mať mi ju rozmaznáva a privádza k takým... neženským záležitostiam hodných akurát lesnej strigy," nervózne prskal slová a prechádzal po drevenej podlahe, ktorá svojou starobou zavíjala pod jeho váhou. Jeho kroky boli počuť až na chodbu. Elena Szimony nereagovala. Narozdiel od jej muža, jej srdce pukalo od samého strachu a žiaľu. Kde môže byť jej dobrodružné dievčatko?

"Nato, že má skoro šesťdesiat rokov, je veľmi čiperná... Len aby jej tá čipernosť čoskoro nepomohla do hrobu," precedil pomedzi zuby šedivý Julius, ktorého vlasy od napätia stáli do všetkých svetových strán. Košeľu si musel pri krku povoliť, aby sa mu ľahšie dýchalo. 

"Mňa to nezaujíma Julius," buchla dlaňami po stole Elena a prudko sa postavila. Nato sa Julius pootočil za ňou a venoval jej pohľad plný vypočítavosti. "Ja chcem Lydiu ešte túto noc vidieť, ako zaspáva v posteli. Zajtra my dve odchádzame, tu nemáme teraz čo hľadať!" prehovorila hrdelným krikom. Julius sa mračil v ustarostenej a nervóznej tvári. "Prichádza sviatok svätého Jána, jeden z najsilnejších dní, kedy je hranica medzi svetom živých a mŕtvych tenká ako zlatá nitka a my sa vyberieme na miesto, kde bolo usvedčených trinásť čarodejníc!" 

"Mlč ženská, inak ťa prinútim!" zasyčal po nej a bleskurýchle k nej priskočil. Mal dosť jej výčitiek. Bol k jej tvári tak blízko, že mohol vidieť otvorené póry v jej pleti a sivkasto-hnedú farbu pod jej očami v tvare polkruhu. 

"Tak ma prinúť Julius. Ale pripomínam ti, že je to tvoja prvorodená dcéra, takže namiesto toho, aby si po mne vrieskal, mal by si ju dávno hľadať aj so svojou družinou, ty chabý zbohatlík!" prskla po ňom ako mačka, až sa jej vlásky okolo tváre naježili. "Ešte si veci vysvetlíme, keď sa nájde Lydia. Ale ver mi... ak mi nenájdeš moju milovanú dcéru, skončíš ako tie bosorky dve míle odtiaľto povesené z čerešne!" dodala s krikom. 

Nato ju Julius pevne schmatol pod krk a prirazil ju o stôl na jej chrbát. Stratila dych a iba sa nechápajúc a dezorientovane dívala vôkol seba. Miestnosť a vražedný pohľad jej vynúteného manžela videla veľmi rozmazane. Ako čerstvá maľba, na ktorú napršalo.

Julius však napokon pristúpil na jej slová, pustil ju a bez slova sa stratil z miestnosti. Elena sprudka dýchala a nežne si prešla prstami po mieste, kde iba pred chvíľou spočinula Juliusova dlaň.

*** 

V hradnej veži zničeného hradu zažala sviečka. V chladnej kamennej miestnosti sedela na stoličke dáma v staroružovej nočnej košeli s dlhým zapletaným medovým vrkočom. Sedela oproti oknu. Nad zore sa týčila úzka čiaročka žiarivého Slnka. Prichádzala noc. A tým aj odplata dievčine pre jej zvedavosť. Spustila marionety v podobe dvoch tureckých vojakov. Divadlo začalo...