CENTURY OF FIRE [SK]

4. kapitola

Už ani nerátala dni. Ani noci. Jej život bol už iba v rukách Božích. Nešťastná, smädná, hladná a špinavá sa dostala pred dedinku. Tmavé kruhy pod očami ju robili aspoň o päť rokov staršou. Spodok šiat, teda aspoň to, čo z nich zostalo, sa tiahlo po prašnej zemi.

Nemala tušenia, kde je, koľko času bola stratená... nič. Bola na cudzom mieste, v cudzom panstve. Nespoznávala, čo bolo snom a čo realitou. Nepoznala svetové strany. Nevedela, či videla skutočné bytosti, alebo to mala iba vidiny. Či bola ozaj sledovaná, alebo bola iba paranoidná. Nevedela nič. Zahmlievalo sa jej pred očami. 

Zastala na rázcestí. Vpravo od nej bolo pole, vľavo les, odkiaľ sa konečne dostala von. Našla míľnik. Vedľa neho drevená doska s nápisom. Ten nevedela prečítať. Písmená jej skákali jedno cez druhé, nedávali zmysel. Okolo každého predmetu videla čierne machule a sivé žiary. 

"Musím... sa dost... dostať... do zámku... Mu... s..." Sadla si vedľa míľnika a oprela sa oň chrbtom. Ledva vnímala trávu okolo nej, Slnko značiace príchod pravého poludnia, ani príchodzieho voza. Nevládne mykala hlavou, padala jej zo strany na stranu. Snažila sa rozprávať, no iba pootvárala vysušené pery.

***

"Vaša excelencia," vošiel do dvora jeden z vedúcich stráže. Gróf Szimony si iba unavene pridržiaval hlavu. Niekoľkodňové strnisko zdobilo jeho staršiu vráskavú tvár a dodávalo na jeho už oceľovej tvári väčšiu odolnosť a ráznosť. "Jej ctihodnosť... Lydia Szimony sa našla. Práve leží v ošetrovni."

Szimony spozornel. Pozrel sa na svoju ženu. Tá položila svoju modlitebnú knižku a v momente sa postavila. Ráznym a rýchlym krokom prešli chodbami kaštieľa, točitými schodiskami, ďalšími chodbami a zradnými dverami, kým sa dostali do ošetrovne. 

"Tak kde je?!" obzrel sa nervózne Szimony. Srdce mu šlo temer vyskočiť z hrude a utiecť hoci do samotného pekla. Ako bude jeho dcéra vyzerať? Kto ak jej niekto zobral nevinnosť? Čo ak sa jej chopili nepriatelia a pohania? Vedel, že toto sídlo nikdy nebolo dobyté, preto sa sem nasťahoval. Aspoň na čas. Aspoň pre dočasnú ochranu jeho dcéry.

Elena si pridržiavac bohatú sukňu pribehla k svojej nevládnej dcére. Babice ju predtým umyli. Teraz, kým spala, jej ošetrovali odreniny na chodidlách, ramenách, krku a čele. Elene vytiekli slzy a hlasno vzlykla. Vyzerala tak krehko a zároveň tak zlovestne. Nebola to viac ona. Všimla si neobvykle presvitajúce žily pozdĺž jej rúk a okolo jej očí. Tiahli sa ako letná búrka. 

Vlasy jej spadali úplne zvoľna pozdĺž ramien. Až jej mama mala chuť ich prečesať. Vzala pár prameňov vlasov, ktoré za priameho svitu slnka žiarili akýmsi medovým tónom. Jej čelo zdobil škrabanec veľkosti dvoch palcov. Drobné vlásky sa obtáčali okolo jej tváre. Vyzerala neškodne. Anjelsky. A predsa v nej bolo čosi zlovestné. Vyžaroval z nej zlovestný pokoj.

Elena si pomyslela, že sa jej mohla dotknúť striga. Počula o Steinovej. Preľakla sa. Horko-ťažko sa snažila túto myšlienku potlačiť, no nešlo to. Mimovoľne chytila dcére ruku a palcami po nej nežne prechádzala. Aj tu zacítila dlhý škrabanec akoby po mačke. Poputovali sem jej oči. Okolie nechtov mala mierne sfarbené do krvavo červena. 

Szimonyová si až teraz uvedomila, že jej dcéra je pod pokrývkou úplne nahá. 

Július ju skúmal pohľadom, rovnako, ako jeho žena. Nevedel, čo si má myslieť. Posledné dni bolo sucho. A ďaleko sa dostať nemohla. Iba zablúdila. Ale prečo? Počas večere sa Lydia šla prejsť, lebo jej podľa slov, ktoré vyriekla, prišlo zle. Pamätal si na bledú suchú pokožku a horiace líca. Všetkých okolo to zaskočilo. Veď má prirodzene hnedšiu pokožku po jej južných predkoch.

Julius sa zamyslel. Kam sa mohla podieť? A prečo si ju takmer nikto nevšimol? Pri večeri boli všetci dôležití ľudia. Tak kam sa stratila? Prečo tak náhle? Niekto ju uniesol. Alebo nalákal na to, aby odišla... Nevedel. Nevedel, o čo sa má oprieť. Musí vyčkať, kým sa jeho drahá dcéra zobudí. 

"Preneste ju do jej komnaty a strážte ju ako oko v hlave. Pokiaľ nie, postarám sa o to, aby vám ich vrany vyďobali," prehovoril podráždene Szimony k hlavnej babici. Pobudol ešte nejaký čas pri dcére a žene. 

***

"Ja som ale naozaj netušil, že by som ju až takto vydesil! Keď pchá nos tam, kam nemá, tak jej treba. A nakoniec, tú malú zvedavú potvorku som dnes našiel," odpil si z kovovej čaše a s rukou položenou na bruchu si sýto vydýchol. Jeho priatelia sediaci oproti nemu si vymenili pohľady. Zračilo sa v nich zaskočenie a vytriezvenie. Jeden z nich, Lorant, zatriasol hlavou.

"Tak počkaj, Adrian, chceš mi povedať, že ju najprv vylákaš do Čertovho lesa, zbadáš lustre, zutekáš za Horowitzom a vyparíš sa na deň do Feuerkreuza... keď sa z neho vraciaš, nájdeš dievčisko od Szimonyovcov a ako hrdina im ju odnesieš späť?" Adrian so prehodil vlasy vzad, flegmaticky mykol plecami a odhrýzol si z kačacieho stehna, až mu masť stiekla po brade. Lorant a René po ňom ticho hľadeli, keď Lorant napokon dodal: "Výborne premyslené, bruder."

"Len aby to tvoja nastávajúca všetko nevykričala svojmu bohatému poľskému tatkovi, Adie," prehovoril Rané a vyceril na nich svoje krivé zuby pod dlhým nosom. Adrian sa uškrnul. "Mám to dobre premyslené." Hlas mal pokojný, akoby bolo už dokonané jeho veľdielo. Veď aj on si zaslúži uznanie a očistu mena.