CENTURY OF FIRE [SK]

3. kapitola

Vzala do rúk opracovanú motyku a začala kypriť zem v malej záhradke pod jej chalupou. Po tom, čo na ňu zaútočili dedinčania, mala čo opravovať. Aspoň nestihli podpáliť dom. No okná vybíjali, bylinky a kvetiny poničili a byt obrátili hore nohami. Hoci sa na staré kolená veľmi hrbila, mala bolesti v kĺboch, musela to upratať. V duchu ich však preklínala. Kto jej ostal na pomoc? Nikto. 

Spoza nevestinca vybehla rozhnevaná žena. Jej kroky počuli aj ľudia na tržnici, kde zvyčajne býva hluk. "Kde je moje dieťa?! Kam ste ukryli moju dcéru?! Stavím sa, že to bola tá stará vráskavá pobehlica," revala po celej dedine. Ľudia sa mlčky obzerali, no hneď sa vrátili k tomu, čo robili. Stará Steinka, ako ju volali, nepočula na jedno ucho a na to druhé iba veľmi veľmi slabo. Preto nemohla tušiť, že za ňou prichádza naštvaná matka, ktorá ju obviňuje, že odvliekla preč jej dcéru. 

Dedinčanka v zaprášených šatách starenku schmatla za rameno, zaryla do nej nechty a silným ťahom ju k sebe otočila tak prudko, až Steinová stratila rovnováhu a padla na chrbát. Zahmlilo sa jej pred očami. Zažmurkala, no vtom do jej starých stavcov vpálila ostrá bolesť.

"Č... čo sa stalo? Ehhh..." snažila sa rozpamätať Steinová, no nato do nej kopla zbesilá ženská. Dedinčania sa nahromadili okolo dvoch žien, no namiesto toho, aby zastavili rozzúrenú matku, sa iba nečinne prizerali. Dedinka stíchla.

"Čo si spravila s mojou dcérou ty prašivá bosorka?!" schmatla starenku za ucho a pritiahla si ju blízko k tvári. Tá však skrivila tvár v bolestnom kŕči a z oka jej vytiekli slzy. "Pýtam sa ťa voľačo!!!" skríkla žena do starej tváre. Ľudia si medzi sebou šepkali, ohovárali a smiali sa.

"J.. ja neviem, žena! Čo ma to tvojom decku!" odsekla jej. Mala pocit, že pomaly prichádza o ucho. Žena ju prepaľovala pohľadom. Keby sa ním dalo vraždiť, po starenke by nezostalo ani zrniečko prachu. 

"Veď to je Steinová, odsúdená bosorka!" zvolal niekto uprostred ľudu. Starci začali prikyvovať, pamätali sa na ňu. Nebola už najmladšia. Tuto bola prvá, čo bola odsúdená. 

"Na čele má kríž vypálený, čo s čertom obcovala," šušľavo pripomenul starec s hnedou vráskavou pokožkou opierajúc sa o hrable. Mladé devy zhýkli. Žena to začula. O toto je po celý ten čas šlo. Ľudia ju poznali... Pustila jej ucho a stiahla jej šatku z hlavy. Odhalila kríž. Matky svojim deťom zakryli dlaňami oči, iné deti sa rozplakali. Žena jej napľula do tváre. 

"Kam si ukryla moje dieťa? Ty špina!" Kopla ju do rebra takou silou, až starenka stratila dych. Cítila kovovú pachuť na jazyku. Veď mala cez osem desiatok prežitých rokov, jej kosti boli ohybné skoro ako halúzky.

Medzi ľud prišiel mních s kňazom. Dívali sa, čo sa deje. Zbadali starenku ležiacu pod svojou zničenou chalupou, no kríža na čele si nevšimli. Predrali sa cez húf ľudí. Mních schytil ženu zozadu a ťahal ju od babky preč, zatiaľ čo sa kňaz sklonil k pohybu neschopnej starenke. Prezrel si ju po celej dĺžke nevládneho tela. Čierne šaty zašpinené od piesku a prachu. Vedľa jej hlavy ležala čierna šatka. Vlasy akoby mala vytrhané. Tvár si zakrývala krivými prstami. Dva jej chýbali.

"No tak, neboj sa ma," pohladil ju po ramene. Starci začali hrdelne kričať. Starenka sa chvela, oblial ju chlad a bolesť hlavy.

"Ju nechajte otče! Je to ďáblova milenka! Herr Gott, farár, veď vás uriekne!" Kňaz ich nevnímal. Skúmal starenku a potiahol jej ruku od tváre, aby do nej nahliadol. Silno žmúrila oči... Cítila sa neuveriteľne zahanbene, ubolene, smutne... Priala si umrieť. A čoskoro sa jej to splnilo. Počula všetky tie posmešky a ponosovania, vreskot matky, ktorá ju neprávom napadla, pichanie pod prsníkom a bolesť v boku... To, čo prežila pred mnohými a mnohými rokmi, ju dorazilo znova.

Kňaz si všimol akejsi škvrny na jej čele. Počul o hone na čarodejnice. No bol voči tomu skeptik. Čakal, že príchodom nového storočia, ľudia dostanú rozum, prestanú veriť klamstvám a pokušeniam diabla a začnú veriť vlastnému úsudku a Bohu. K tomu sa modlil každý deň. 

"Neboj sa ma, žena," prehovoril k nej a jeho pohľad padol na mnícha. Držal ju skalopevne, no ona nie a nie prestať. To skôr ona pôsobila ako čarodejnica. Postavil sa od starenky a zvolal: "Utíšte sa!" V jeho tvári sa zračila zlosť. Ľudia sa pomaly tíšili. "Kto toto celé začal? Kto začal tento nekresťanský súd? Kto ste vy, aby ste odsudzovali ľudí?!" 

"My ju nesúdime. Ona je odsúdená už dávno," odpovedal krčmár, jej udavač. Starenka dýchala už len veľmi, veľmi plytko. Žena ju sledovala spoza vlasov, ktoré sa nalepili na jej spotenú tvár. Mních ju neprestajne držal, nedal na svojej tvári znať jediný pocit. Deti sa rozutekali preč na pole. 

"Otče, otče," vymanila sa žena spod zovretia vysokého mnícha a padla k nohám kňaza. Ten sa na ňu pozrel s obrovskou nechuťou. Nevidel vo svojom živote jedinú ženu, ktorá by bola až takto napadla ďalšiu, navyše značne staršiu.  Mala fialové kruhy pod očami, krvavé hánky, rozbité obočie a spodnú peru, niekoľko vybitých zubov... "Ja viem, že ona vzala moju dcéru preč... Len sa nechce priznať!" Kňaz sa obzrel za nevládnou ženou. Mala pootvorené oči. Všimol si, že boli formované trocha šikmo. 

"Pusť ma, žena. Nech je k tvojej dcére Pán milostivý," odpovedal jej po chvíli neprítomne, ako by sa na kňaza nepatrilo, striasol sa jej a pristúpil k starenke. Sklonil sa k nej a pozrel jej do tváre. Mala sklený pohľad. Taký, aký vída pri poslednom pomazaní. Žena za nimi, kľačiac na zemi sa kútikom uškrnula. Už mi prestaneš znepríjemňovať život, striga stará, napadlo jej, tvoje decko si odohnala, nestaraj sa do môjho. Tak ti treba. 

Nastalo ticho. Kňaz jej prstami potiahol očné viečka smerom dolu a potichu začal odriekať modlitbu za mŕtveho. Mních padol na kolená vedľa mŕtvej starenky a odriekal spolu s ním. "Bože, ktorý sa vždy zmilúvaš a odpúšťaš, pokorne Ťa prosíme za dušu Tvojej služobnice, ktorú si dnes povolal z tohto sveta, aby si ju nevydal do rúk nepriateľa, ale rozkáž, nech ju svätí anjeli prijmú a vovedú do..."

"Ale otče, za ňu a nemodlite... Za svoje činy je odsúdená žiť v pekle navždy!" Zvolal znova udavač. Kňaz, ani mních sa nenechali vyrušiť. Žena, čo ju napadla, vstala a odkráčala preč. Akoby práve svojím činom nezavinila smrť možno nevinnej osoby. 

Kňaz sa domodlil a spolu s mníchom vstali. Každému bolo jasné, že sú pobúrení. Všetci by však od nového kňaza čakali dušu prahnúcu po pravde a spravodlivosti. Ako to, že sa pomodlil za niekoho, kto bol značne oddaný mágii, ktorá je proti všetkému, čo Boh stvoril? Nie sú ako kňazi, čo tu bol predtým. 

"Miluj svojho blížneho, ako seba samého. Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za nich... Nekázal tak vari náš Spasiteľ? Chodíte vy vôbec na nedeľnú omšu sa modliť? Alebo iba sadať do lavíc, sledovať druhých a po skončení svätej omše sa rozutekať po meste, aby ste mohli zneuctiť meno suseda?! Nemáte ani kúska hanby?!" ozval sa hromovým hlasom doteraz tichý mních. Ľudia strnuli. Mlčali. Ticho sa rozchádzali. "Možno bola pokúšaná diablom. Ale nie sme vari aj my všetci? Nech hodí kameňom ten, ktorý je bez viny! Radšej sa za ňu pomodlite, aby mala aspoň šancu v očistci svoju dušu očistiť od všetkého..." obzrel sa za starenkou, "a nech je na ňu Pán Boh milostivý..." Ulica sa vyprádznila.

"Potrebujem aspoň dvoch silných mužov," prihovoril sa kňaz mníchovi a ten prikývol. Ten pozrel po troch dedinčanoch stojacich najbližšie a kývol rukou, aby prišli. Poslúchli ho s veľkou nevôľou a kráčali k mŕtvej žene.

Kňaz medzitým vošiel do jej príbytku. Vonku sa zhromaždila mestská rada na čele s richtárom a notárom.