CENTURY OF FIRE [SK]

6. kapitola

Talip Pasa práve večeral. V nasledujúcich chvíľach malo dôjsť k ďalšiemu stretu dvoch svetov - moslimského a katolíckeho. Ani jedna strana to nezvládala, bolo jasné, že čoskoro jeden z nich mobilizuje.

Vildan Pasa práve vošiel do stanu Talipa. Uklonil sa zo zdvorilosti a prikročil k stolu s figúrkami, mapou a kružidlami. Premeral si pohľadom naplánovanú stratégiu. Vildan bol už dosť starý a skúsený nato, aby vedel, že táto stratégia je zbytočná a skôr, ako niečo začnú, mali by ustúpiť.
Zamračil sa.
Talip Pasa videl nespokojnosť zračiacu sa na Vildanovej vráskavej tvári, ktorej dominoval nadol zahnutý nos a dlhé, husté, čierne fúzy pod ním. Utrel si ústa a zdvihol sa od nedojedeného jedla.
"Vildan Pasa, určite sa k tebe dostalo, že čoskoro nastane rokovanie s grófom Horowitzom a veliteľom corponianskeho vojska Forróm." Vildanovi sa Talipov hlas zdal byť akýmsi núteným, slizským a snažiacim sa byť nadradený.
"Prečo inak by som sa sem bol dostavil," odpovedal nezaujato starší päťdesiatpäťročný Vildan Pasa. Stráže za nimi si vymenili nenápadne pohľady.
"Možno skontrolovať naplánovanú stratégiu mladšieho nadriadeného?" podpichol Talip. Vildan mu po okamihu venoval ostrý pohľad. Talip sa usmial pod bradou.
"Horowitz je s Forróm na ceste. Báthoriovci zúria na východe ako hladní psi. Nehovoriac o Szilágyiovcoch a Szálasiovcoch. A navyše, čo budeme mať z Corpony? Je to v skutku bezvýznamné mesto, rovnako ako Šahy. Žiadne bane, iba polia, lesy a trhy. A tých je všade dosť. Mali by sme útočiť na Cremnicium. Odtiaľ na východ sa tiahnu bane drahých kameňov a zlata. Tam musíme sústrediť naše sily, inak nás pomaly, ale isto vytlačia." Talip mlčal. Vildan sa opäť zahľadel na mapu. Železné figúrky janičiarov dominovali rieke Ipoly. Sídlo Kekkew už bol dávno obsadené.
"Zdá sa, že Nemci tu podporujú banskú činnosť. A s nimi zatiaľ v najbližšej dobe nemáme naplánované nič. Zdolanie Wieny nám otvorí brány k rakúskej zemi. Na jej západe dominujú soľné bane. Niektoré sa otvorili iba teraz nedávno. A pár kameňov soli viac nám len prospeje," prehovoril po chvíli Vildan.

Talip Pasa sa vypol v hrudi a ruky si založil za chrbát. Stál čelom k otvoru v stane. Počul rozhovor dvoch mužov v známom uhorskom jazyku. Pomyslel si sedlač, otroci, neveriaci psi... Vildan ho pozoroval zboku. Stráže roztvorili stan a dnu vošli muži v hnedých kabátoch, ktoré boli zdobené pozlátenou niťou. Na hlave mali typické čapice s bažantími perami. Radi poľovali a určite sa im nepáčilo, že ich revíri obsadili východní provokatéri.

S kamennými tvárami zastali pred zástupcami osmanských vojsk. 

"Už som čakal, že neprídete," prehovoril Talip jazykom, ktorý poznali obe strany. "Som v skutku rád, že ste takto múdro konali. Máme pre vás obchod," dokončil. Julius sa uškrnul. Čo by mu už mohol Talip ponúknuť?
"Som zvedavý, čo navrhujete, Talip Pasa. Pokiaľ viem, nemáte mi veľmi čo ponúknuť, pokiaľ tu nie ste dlhšie ako štyri týždne. Žiadne správy o rabovaní cudzincami sa k nám nedostali," prehovoril Horowitz. Julius pritakal.
"Tu sa teda naskytujú otázky," prehovoril po chvíľke opäť Talip. Vildan ho pozoroval spoza stola s mapou. Vonka bolo čoraz temnejšie. Stráže zapaľovali fakle. V stane už dávno horeli sviece.
"Odkiaľ viete, ako dlho tu sme... a po druhé, kto určil, že tovar sa dá nadobudnúť po štyroch týždňoch? Keď sa chce a situácia si to vyžaduje, ponuka sa naskytne."
Horowitz sa zamračil. Prestúpil na druhú nohu.
"Čo nám teda ponúkate a akú máte požiadavku?" spýtal sa ho priamo Julius. "A či len plánujete nejaké podlé hry? Ako môžeme vedieť, či nám práve nevpadli vaši neznabohovia do dedín, osád a lazov?"
Vildan sa uškrnul. Jeho predkovia tu tak konali.
Talip sa k nim pomaly otočil. Horowitzovi i Szimonyimu to prišlo divné. Talip Pasa to príliš naťahoval.
"Máme iné veci na starosti, prosím vás o urýchlenie dnešného sedenia. Máme naponáhlo, v noci v týchto lesoch nie je bezpečno a už vôbec nie v týchto časoch! Nikdy neviete kto vás napadne... alebo čo vás napadne..." povedal naliehavo Horowitz. Slovo čo zdôraznil, čo Talipa i Vildana zaskočilo a trocha znepokojilo.
"Prežili sme Transylvániu i Mohács. Prečo by sme sa mali báť Corpony?" prehovoril tentoraz Vildan. Julius drgol do rebra Horowitza. Ten mu venoval zamračený pohľad, načo mu Julius myknutím hlavy naznačil, aby nestrácali čas a šli.
"Toto bola iba podlá hra z vašej strany, však je tak? Večer nevidno do tváre páchateľa, preto ste nás pozvali sem, aby ste nás odtrhli od našich záležitostí. Nejde o žiaden obchod!" vybuchol Horowitz, až ho Julius chcel zastaviť. Horowitz sa však bez mihnutia oka otočil a namieril si to von zo stanu. Julius chcel predísť skaze a pohrome, preto sa ho snažil zastaviť. Talip sa uškrnul. Julius po nich naposledy zazrel a šiel za Horowitzom.
"Toto ešte bude mať dohru!" precedil cez zuby a odišiel. Julius ho nasledoval. Talip sa usmial na Vildana. Ten sa však znepokojene mračil.
"No, mali by sme skontrolovať princeznú osobne a oboznámiť ju o tom, čoho sa práve jej otecko a strýko dopustili... domov sa tak čoskoro nevráti," prehovoril Talip, vložil si sústo do úst a rýchlym krokom vykročil von zo stanu. Namieril si to k vozom a vojenským stanom. Za nimi bola klietka, kde predtým držal šľachtičnú Lydiu.
Vzal fakľu a prešiel bližšie ku klietke. Nevidel nič a nikoho.
"No tak dievčatko, ukáž sa nám!" privolával ju slizkým hlasom. Nič. Tma a ticho. "Dievčatko, no tak... tiki tiki, hra sa skončila... je načase vykuknúť!" Zamračil sa. Díval sa do búdy, v ktorej noc prespala. Zdalo sa mu, že tam videl pohyb, začul nežný žuchot.
Cez mrežu prestrčil ruku s fakľou, aby sa bližšie pozrel.
Bytosť v búde zahliadla svetlo. Pohybujúcu sa zlatú guľôčku. Hypnotizovala jej mačkovité oči, aj iskry vychádzajúce z guľôčky. Vtom zacítila vôňu kuraciny. Slinka vytiekla po veľkej papuli. Ostrým jazykom prešla po srstnatej papuli. Ale jej pani prikázala, aby sa nezalizovala a nejedla! Veď ona ju chodila kŕmiť. Žiaľ šelma znala jazyky pani. A toto bol jeden z nich. Musí počkať, kým zaútočí. Musí počkať, kým sa dostane človek so svetlom dnu.
Za stromom asi trinásť krokov od nich sa zjavila. Na zavolanie v pravú chvíľu. Skrývala sa za dubom. Pozorovala Talipa, ako zvažuje, či ísť dnu alebo nie.
"No tak človiečik... si príliš hlúpy nato, aby si zostal vonku... choď sa pekne presvedčiť dnu..." prehovorila k nemu, hoci ani ústa neotvorila.
Talip sa obzrel. Počul ženskú. Bola to dievčina? Nie, ona turecky nevedela. A nepamätal sa, že by nejakú so sebou brali.
Pomyslel si, že sa mu to iba zdalo. Vtom začul chvenie v búde. Otvoril klietku. Vyliezol hore do nej. Priblížil sa k búde.
Šelma videla svetlo čoraz väčšie a väčšie.
Čím bol bližšie, tým lepšie to videl. A to princezná veru nebola. Ak aj áno, tak iba ak ny sa spolčila s diablom samotným. Takúto beštiu videl naposledy v Perzii.
Chcel odtiaľ odísť. To aj šelma. Vykročila za ním. Laba veľká ako ženská päsť, dlhá a hrubá ako mužské zápästie. Svalnatá hruď a hrubý krk. Mačkovitá tvár. Červené oči ako krv. Biela zrenica. Velikánske uši. Čierna ozrutná dlhá postava. Pomaly otvárala tlamu. Zmestila by sa do nej celá hruď batoľaťa.
Talip mal pocit, že sa mu sníva. Šelma sa v tom zastavila. Talipovi sa žily naplnili desom. Jej zrenice sa zväčšili. Chcel ustúpiť... no už padal na zem chrbtom celou svojou i šelminou váhou a so zarytými pazúrmi v ramenách. Jeho krk v jej tlame. Zuby skoro hlboko zabodnuté v krku.
Vtedy šelmu zavolala jej pani. Naposledy na Pasu zavrčala a odskočila preč. Nik okrem Pasu nič nevidel...