Zabudnutá

6.7. Späť na Vlnách

Zobudila som sa v Noahovom objatí. Moje srdce robilo bum bum ako splašené. Nechápala som čo sa to som mnou deje. Že by to bola láska? Neviem. Noah pomaly otváral oči a tak som sa mohla oslobodiť. "Dobré ráno. Anjelik" dal mi pusu na nos. Pri tomto pomenovaní ma zahralo pri srdiečku a mala som príjemný pocit chvenia. "Môžem sa ta niečo spýtať" prikývla som "Viem že som len obyčajný Chudák. A ty si prekrásna princezná. S pôvabnou tvárou. Láskyplná. Každý by si ťa prial. A preto sa ťa pýtam chceš byť mojou priateľkou. Viem že nie som dokonalý ale tebe by som zniesol aj všetky hviezdy s oblohy aby som mohol vidieť tvoj úsmev a žiaru tvojich oči. Tvoje oči sú krajšie než diamanty a žiaria viac než všetky hviezdy na oblohe. Ľúbiť ta budem každou sekundou viac. Pretože ty si slnko môjho života. A ak prídem o teba ďalej žiť by sa mi nemienilo. Moje srdce by sa na milión kúskov zlomilo. A ja by som vo veľkom žiaľe umieral. Lebo ty si v mojom srdci jediná ktorú budem milovať až kým posledný krát nevydychnem" nevedela som ako reagovať práve mi tu vyznal lásku. Vrhla som sa mu na pery "Hmm. Mám to brat ako áno" hovoril cez bozky. "Mňa sa už nezbavíš"
Odtiahol sa a zmyzol za dvermi. Mala by som sa už postaviť. Ale vôbec sa mi nechcelo. Stále som cítila príjemnú chuť jeho pier. Boli jemné a cítila som sa ako nikdy predtým. Ako keby som sa vznášala. O chvíľu do izby vošiel Noah. "Keď princezná nechcela ísť na raňajky raňajky prišli za princeznou." určite som sa teraz začervenala. Sklonila som hlavu. "Hlavu hore princezná spadne ti korunka ved si zlatá keď sa červenáš" dal mi pusu na čelo a podal mi tácku s raňajkami. "Ďakujem" usmiala som sa. Do jedla som raňajky a zišla dole.
"Ak to bude dievča tak to sa bude volať Debbie" navrhla Nat. Čiže preberali meno. Je len mesiac tehotná a oni už premýšľajú nad menom. "To je skvelé." súhlasil Sam. Lenže on by súhlasil s hocijakým menom. Prisadla som si k nim a zapojila sa so rozhovoru. "A keď vyrastie ju budú volať Debil"
"Pravda" pritakala Nat.
"Sam ak chceš niekde ísť choď. Ja Nat s menom pomôžem" vyháňala som ho.
"Chcem byť pri výbere mena."
Prikývla som a vrhla sa do rozmýšľania. "čo tak Isla?" navrhol Sam a my sme dobre že nevybuchli smiechom. "veď by nás z nenávidela" odporovala mu Nat.
"Carmen"
"Caramel"
"Hannah"
"Hannah Montana"
"Lesie"
"Ako lezba. Nie."
"Tak toto bude ťažké."
"Okej. Tak čo April"
"apríl"
"Annabelle"
"Chceš aby mala hrôzostrašné meno"
"Nora"
"Naša dcéra nebude zajac"
"Cleo"
"Cleopatra"
"Sophia"
"Tých je milión. Chcem aby mala originálne meno a zároveň pekné"
"Diamond"
"To znie skvele"
"Súhlasím. Originálne a budete dokonca bohatý."
"a chlapec"
"Harry"
"Sam za to že miluješ Harryho Pottera sa tak nemusí volať aj váš syn"
"William"
"Wilo co sa schyľuje k víle"
"Justin"
"Určite sa nebude volať ako Bieber"
"Veď nie Bieber ale Timberlake."
Zasmiali sme sa.
"Kenethy"
"Nechcem mať doma Kena"
"Dagwood"
"A čo bude pit krv? . Nebude predsa upír"
"Alan"
"Liv môj syn nebude Alan walker"
"Mason"
"Maslo"
"Jughead. Už nevládzem"
"jasne"  prikývla som a všetci sme boli spokojný s výberom.
......
201....202....203....204....205. Otvorila som dvere a vošla dnu. Môj ocko stále bojuje o život. Sadla som si na stoličku ktorá bola pri jeho posteli a chytila som ho za ruku. Telom mi hneď prebehli zimomriavky. Bol celý studený, stuhnutý a bledý. "Ahoj oci. Viem že ty chceš ísť za maminou ale vieš že my ta tu ešte potrebujeme. Potrebujem poradiť ohľadom vzťahov a chlapcov. Potrebujem aby si ma chránil. Doktori ťa už chceli odpojiť. Ale ja som im to nedovolila. Verím že sa prebudíš. Sam a Nat čakajú dieťatko. Ale z nášho rodokmeňa to môžu byť kľudne deti. Ale aj tak sme už vyberali meno aj keď sú len v prvom mesiaci. Dcérka bude Diamond a syn Jughead. A veril by si že Cole chodí s Katie a ja s Noahom. Ocko prosím preber sa. Všetci chceme aby si videl vyrastať svoje deti a vnucence. Tak strašne mi chýba. Chýba mi. A viem že aj tebe. Lenže pri živote ma okrem priateľov udržuje pocit že sa preberieš " hovorila som mu všetko čo sa udialo za posledné hodiny. Chodím sem každý deň. Plakala som.  "Prídem zajtra. Ľúbim ťa oči" vtiskla som mu bozk na čelo. A pobrala sa preč. Zamierila som na pláž. Prechádzala som sa po brehu a nechala vodu mi biť do členkov. Vlny sa dvíhali a ja som už videla ako poniektorí bežia surfovať. Zrazu do mňa niekto vrazil a ja som padla do vody.
"Prepáč" ospravedlnil sa mi a ja som sa až teraz pozrela kto to je. Jeho by som tu vôbec nečakala.
"Ty?"
"Ja?"
"No nie ten za tebou." ironizovala som.
"Čo tu robíš"
"Nič"
"Ryan!"
"Prišiel som surfovať a ako vidím tak aj ty" podal mi ruku a pomohol mi postaviť. Priblížil ma ku sebe až veľmi blízko. "už nesurfujem" odtiahla som sa.
"Prečo?. Veď si patrila medzi najlepších?"
"Bola som 17 ročne decko už rozmýšľam. Od toho úrazu na majstrovstvách som si uvedomila, že už ďalej nechcem"
Usmiala som sa. "Čo máš nové za tie 2 roky" bol úplne iný ako vtedy keď sme sa stretli. "Pribudli ďalšie tri krky do rodiny. Prestala som surfovať. A zamerala sa na dizajn. Havarovali mi rodičia. Mamka zomrela a otec je v kóme už zo 2 mesiace. Kamarát má o mesiac svadbu. Bola som kráľovná na plese a našla som si priateľa"                                                                                                                  Zatváril sa sklesnuto. Lenže sa hneď usmial.                                                                                                      "Mala by si ísť späť na vlny"snažil sa ma prehovoriť.                                                                                             "Nie nemala"                                                                                                                                                                           "Presvedčím ťa nejako" záporne som pokrútila hlavou.                                                                                     Lenže ma začal štekliť a nehodlal s tým len tak prestať.  "že nie?"                                                                    "Nieeee"hovorila som cez smiech. Asi som to nemala hovoriť lebo ma začal štekliť ešte viac.    "Dobree"  zakričala som po nejakej dobe.  Na tvári sa mu objavil široký úsmev. Došla som si pre surf ktrorý som tu odovzdala po svojej poslednej jazde. "Dobrý pán Nicholson." usmiala som keď som vkročila dnu,ale nebol tam.bolo mi to divné predsa nemal žiadnych zamestnancov a na dovolenky nechodil. "Som jeho vnučka. Vanda" podala mi ruku ktorú som videla. "Prídem keď sa vráti pán Nicholson" chystala som sa odísť. Zastavila ma. "On už nepríde. Zomrel. A preto som tu aby nezavreli tento obchod. Záležalo mu na ňom " v očiach sa jej zaleskli slzy. "To mi je ľúto. Mala som ho rada. A kedy?"                                                                                                                                          "Pred týždňom. Nie si náhodou Liv Valentainová?" Veď ja som sa jej zabudla predstaviť. Od hanby som sa musela červenať. "áno."                                                                                                               "Dedko ťa spomínal dosť často. Bol smutný keď si sa zranila a tri týždne si nechodila. A potom zase keď si sa rozhodla skončiť so surfovaním. Myslel si že ťa už neuvidí." hovorila a slzy sa jej  spustili. "Ale ja som sem naďalej chodila lebo mi bolo fajn a nahrádzal mi dedka, čo by len dedka starkovcov ktorých som nikdy nemala." bol tu pre mňa vždy. Dokonca aj vtedy keď mali moji rodičia autonehodu a mamka umrela. "Počkaj."povedala a odišla dozadu. O chvíľu z tadiaľ vyšla. "Mal pre teba pripravený darček. Dúfam že nevadí že ti ho odovzdám ja." usmiala som sa na ňu a ona mi podala. Vložila som ju do tašky s tým že ju otvorím doma. "A asi nechceš svoj surf ktorý mám zakázaný čo i len požičať." zasmiala sa. "Práve že chcem"povedala som a ona sa zaradovala. "Ani nevieš aký by bol šťastný" ale viem. Podala mi môj starý surf. Bol oranžovo ružový ako obloha pri západe a na vrchu sa týčili palmové listy. 

Vymenili sme si čísla.

Vykročila som do dobre známeho neznáma