Zabudnutá

6.7. Späť na Vlnách2

Blížila som sa k moru. Pomalým tempom mi vánok nadvihoval vlasy. Cítila som sa ako keby som to zas bola ja. Žiaden strach o rodinu. Rozkazy a manipulovanie. Risk. To je to čo mi v živote chýbalo. Cole mal pravdu keď mi hovoril že to ku mne patrí tak ako k nemu motorka.
Ľudia sa vzdajú svojich snov pre dobro ostatných. Myslia si že tým chránia ostatných. V skutočnosti chcú chrániť seba. Ale myslím že sa stávajú zatrpknutími. Ničia sa.
Rozhodnutá som sa brala po mori. Bila mi do nôh a bola čím viac vyššie.  Keď mi voda siahala po pás som vedela že je ten pravý čas. Ľahla som si na surf. Rukami som pádlovala hlbšie do mora. Čakala som  na vhodnú vlnu.
Bolo ťažké získať vhodnú vnlnu po takom odlúčení. Samozrejme som tam nebola sama. Iritovalo ma to že keby som vtedy neprestala by som mohla získať akú koľvek. Ale teraz som bola iba stredobodom pohŕdavých a posmešujúcich tvári.
"Hej! Holka mala by si to otočiť a vrátiť sa na pláž vieš opaľovanie bar a tak. Toto není pre teba. Inak som Dennis." podal mi ruku ktorú som odmietla. Namiesto toho som si ho pozorne prezrela. Vypracované telo. Vysoký čierne vlasy. Potetovaný. Bad boy?
"Keď malý kamarát tak veľké ego. Som predminuloročná majsterka v surfovaní." podpichla som ho a egoisticky sa predstavila.
"A teraz uhni" sotila som doňho načo následne spadol. Vedela som že teraz je môj čas. Táto vlna ukáže môj smer. Plávala som čím ďalej bližšie.
Postavila som sa na vlnu. Zas som cítila ten vietor o ktorom som si začínala myslieť že už nikdy nezažijem.
.....
Kvapky vody mi ešte stále dopadali na chrbát v pomalom tempe. Pomaly stekali. Kráčala som ladným krokom späť za Vandou. Nechala som si u nej totiž môj rupsak. "Ahoj" zakyvala som jej a vycarila svoj najväčší úsmev.
"Ako bolo"
vyzvedala. Vandu som síce poznala len pár hodín ale viem že není obyčajné dievča. Není korisť je lovec ktorý chce chytiť len jednu korisť a už ju nepustit. Záleží jej na ľuďoch. Ale každý má dve tváre. Aká je tá jej? Zvedavosť a nedobiznosť. Snaží sa aby všetko bolo geniálne.
"Egoisti tam stále sú a tak už bolo na čase aby ich tak uviazla na vodítko"
Zasmiali sme sa. Ani si neuvedomujeme koľko úžasných ľudí nájdeme na takých miestach kde by sme to nečakali.
"tak budeš pokračovať ďalej."
Opýtala sa ma po chvíľke ticha. Rozmýšľala som čo jej poviem aj keď ju dobre nepoznám viem ze by jej úsmev z tvári zmizol keby som povedal nie. Ale čo jej mam povedať keď sama neviem.
"Musím o tom ešte popremýšľať"
Nakoniec som jej dala zmysluplnu odpoveď ktorá nikomu neublíži. Úsmev jej na stotinu zmizol ale aj to stačilo aby som si to všimla.

Prechádzala som dom za domom.  Ulicou bolo počuť už len šuchot lístia a klopkanie mojich topánok. Vietor vydával pomalé melódie. S úsmevom na perách som sa blížila k svojmu domu. Ktorý sa vlastne už domovom nazvať nedá. Chýbajú tam totiž ľudia ktorý ho domovom robili. Vlastne som išla do domu ktorý mi mal robiť úkryt kým si nájdem správne miesto ktoré sa bude dat nazvať domovom.
Pomaly som otvorila dvere.
"Kde si bola doteraz? Dávno bol čas obeda.".
zatarasila mi cestu Lilly. Čelo mala zvráštené a a z očí jej išli plamene. Prísaham Bohu že ona nie je človek ale sám satan z pekla.
"Och Lilly? Ďakujem ti za tvoju starostlivosť ale obed som mala v meste. Možno nabudúce" sarkazmus mi nechýbal. Až teraz  som si všimla  že namiesto očných búlv mala plamene ktoré sršali priamo na mňa. Radšej som už nič nehovorila. Vybehla som schodmi do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a zahľadela sa do bieleho stropu.
Vyšla mi slza a za ňou ďalšia. Postupne sa z toho stal vodopád. Niekto by povedal že prečo plačem. Možno by si mysleli ze sa niečo dnes stalo. Ale ja plačem každý deň aj keď len vo svojom vnútri. Budím sa predsa s pocitom že už tu nie sú ľudia ktorý mi dali život. A dnes som proste emócie musela vypustiť. Veď tu nie sú na môj deň. Moje narodeniny. Ako by to bolo včera čo som sa s nimi rozprávala.

"Liv. Dosť už som ti povedala že nejdeš na žiadnu párty" 
Hovorila mi moja mamka keď som zliezla dolu po schodoch v červených šatách a lodičkách. Dnes totiž slávim svoje 18 narodeniny.
"Ale mami dnes mám 18. Všetci budú v bare."
Naliehala som aj keď som dobre vedela že nič nezmôžem.
"Musíš počkať ešte nie si dospelá."
hovorila mi dôvody ktoré mi boli ukradnuté
"V Európe som"
Odznela moja obhajoba. Aj keď som dobre vedela že horšiu som dat nemohla.
"Ale my nie sme v Európe"
odbila moju poznámku. Dobre som vedela že čokoľvek poviem tak využije proti mne. Niekedy sa mi javí  ako profesionálna  právnička.  Urazená som  sa pobrala do izby.   
"Tak čo vyšlo?"
opýtal sa ma Cole ktorého sarkazmus neopúšťal. Zasmial sa a obliekol  si košeľu         
"Aké smiešne že sa mi to nepodarilo"                   
zvýšila som hlas. Mal by si ma zastať  a nie si mi ešte smiať. Myslím si že niekedy som mu aj ukradnutá. Cole vyšiel z izby  a ja som sa tu ocitla úplne sama.

"Zlatíčko dobre viem že ťa to mrzí ale ja sa len o teba bojím" 
? prišla za mnou mamka keďže to robila vždy keď  sme mali čo i len menší náznak hádky. 
"Viem len som chcela niekam patriť"                 
snažila som sa byť smutná aby ma pustila   
"Ale veď patríš. Patríš do skvelej rodiny. Si úžasná žiačka a kamarátka. Patríš niekam"     vždy vedela nájsť tie správne slová  aby ma povzbudila. Matky sú proste úžasné stvorenia. Možno niekedy boli také že by nik nepovedal že by boli  dobré matky. Lenže pocit že zrodia nový život v nich vyvolá pocit že musia zrodit zdravé dieťa a dbať naň. Ale najlepšie to je až po narodení vtedy dokážu aj umrieť pre svoje dieťa.   
"Ďakujem"
Povedala som jedno jednoduché slovo ktoré nahradilo milión ďalších. Videla som ze sa v jej zelených očiach zaiskrili slzy
"Za čo?"
Mlčala som. Na jazyku som mala síce milión slov ale zdalo sa mi ako by som mala ústa na zámok a každé slovo bolo na mňa moc ťažké. Keď som nereagovala tak sa pobrala preč z mojej izby. A teraz som mohla uskutočniť svoj plán. Zišla som po rebríku do našej záhrady.
"kdeže kdeže.?"
Prekrížil si ruky na hrudi. On vždy vedel co spravím. Hovorí že som celá on.
"No veď vieš? Chytám náušnice. " 
Znela som ako najväčší autista ktorý ušiel z psychiatrie. Väčšiu blbosť som však povedať nemohla. A otec so mnou súhlasil pretože sa chytal tiež za bruchu aj keď som sa snažila tváriť normálne mykalo mi kútikmi úst.
"No tak už bež. Budem ťa kryt. Do 00:00 budeš doma"
Ukázal smerom ktorým je bar. Obdaril ma svojim úžasným úsmevom.
"Ďakujem"
Povedala som opäť slovo ktoré je ľahké vysloviť. Lenže dôvod tohto slovíčka nie je vôbec ľahké povedať pretože ich váha je veľmi veľká aj na 7 miliárd ľudí ktorý obývajú túto planétu.
"za čo"

"Za všetko"
Skrikla som a otvorila oči pretože sa na izbe rozleteli dvere a tým sa prerušil ten najlepší kontakt. Kontakt s mojimi rodičmi.
"Mali by sme ísť aby sme ti stihli"
Ava mala pravdu. Svoje mierne strapaté vlasy som si prečesala a mihalnice si prešla špirálou. Zvolila som biely croptop na štýl bikini bardot a čiernu A sukňu.

"Ahoj"
Nachádzala som sa na svojej vlastnej oslave ktorá mi prišla úplne cudzia. Tie prosté dary mi nemohli nahradiť mojich rodičov.
Všetci len pili a ja som nebola výnimkou lenže ja som pila vlastne slzy. Vedela som že tieto narodeniny boli najlepšie a zároveň najhoršie ktoré som zažila. Síce boli báz rodičov ale zas som surfovala a stále neviem či sa k tomu vrátim. Už som to nemohla vydržať a tak som sa pobrala domov.
Úplne som zabudla na dar od Nicholson. Rozhodla som sa ho otvoriť pretože som vedela že teraz je ten správny čas a niečo ma tam ťahalo. Aši pocit že tam bude odpoveď na niektoré otázky.
Bol tam len prívesok s delfínom a zlatá hviezda z môjho surfu. List. Bol tam list. Neváhala som ani minutku a list som začala čítať.

Veľmi ma bolelo keď si sa rozhodla skončiť so surfingom. Myslel som si že už ťa neuvidím. Bola si ako moja vlastná dcéra a ani si nevieš predstaviť aký som bol štátny keď si sa ocitla znova a znova. A dobre vieš že pre akúkoľvek cestu sa rozhodneš budem stáť pri tebe. Véd predsa na to máš nohy aby si si vybrala správnu cestu. A ver mi že v kútiku duši túžim aby si sa vrátila k surfingu. Zlyhanie je predsa možnosť ako niečo začať odznova. Tvoj neúspech ťa mal naučiť že porážka sa dá prežiť a že to není vôbec hanba. Hanba je predsa vzdať sa hneď na prvý krát po neúspechu a už to znovu neskusit. Pamätám si ako si ku mne prišla prvýkrát boam si len 14 ročná húsenica a dnes je z teba motýľ ktroy by si mal ísť za svojimi snami.

Myslím ze už viem ako sa rozhodnem

Pôjdem cestoou ktorú som si vytvorila

Pôjdem za svojimi snami.