Dievča do vetra

Kapitola 6. - Pozvanie

"Aká bola oslava?" pýtajú sa Katka a Jozefka, keď sa v pondelok stretneme na dennej službe.

„Och, ani sa nepýtajte," strasiem sa. „Bola presne taká hlučná a otravná, ako som predpokladala. Švagrovia otcovi darovali fľašky s tvrdým alkoholom, hoci dobre vedia, že otec nikdy nepije. Alebo možno práve preto – aby ich mohli sami vypiť."

Jozefka nesúhlasne zamľaská jazykom o podnebie.

„Potom otcovi gratulovala Magdina dcéra, jeho vnučka, a kričala mu do pravého ucha. Otec sa len usmieval, hoci určite nepočul vôbec nič. Keď pracoval na železnici ešte ako veľmi mladý, raz v rušni roztrhlo kotol a jemu pri tom výbuchu praskol bubienok, odvtedy je na jedno ucho hluchý. Karolína s nami žije od narodenia, a doteraz jej nezáležalo na tom, aby si zapamätala aspoň to, z ktorej strany má na neho hovoriť, aby ju počul," rozčuľujem sa, kým prebaľujem dievčatko, ktoré v sobotu nechali v hniezde záchrany. Pomenovali ju Katka, po kolegyni, ktorá ju priniesla.

„Ešte pred obedom sa postavila sesternica Irma, aby oznámila, že sa bude vydávať. Dokonca nám priviedla predstaviť svojho nastávajúceho. Irma je o pár rokov staršia ako ja, zato jej budúci manžel vyzeral aspoň na päťdesiat. Irma sa po obývačke pretŕčala s prsteňom, na ktorom svietil diamant veľký ako psie lajno."

Katka aj Jozefka sa rozosmejú. Môj život je možno úplne otrasný, ale aspoň ním môžem niekoho pobaviť.

„Mali ste to vidieť, ako sa pýšila svojím prachatým frajerom. Vyzeral ako z románu Päťdesiat odtieňov šedivej."

Katka znovu vybuchne. Jozefka len nadvihne obočie a Katka mávne rukou.

„To nič, Jozefka, Timea si len robí srandu z jednej knihy." Pozrie zvedavo na mňa. „Pokračuj, som napätá, čo zas vyviedli sestry."

„Po obede som išla odniesť polievkovú misu do kuchyne a stáli tam všetky tri. Radili sa ako nejaký poondený čarodejnícky konvent," nadávam, aby sa mi uľavilo. „U nás je to dohodnuté tak, že ako dedičstvo dostanú Magda a Viera po polovičke rodičovského domu, Elene zostane záhrada a mne majú rodičia nechať kus poľa na konci dediny. A tie tri mali tú drzosť, aby sa ma spýtali, či nenechám Irme ten kus poľa, aby tam mohli začať s manželom stavať, pretože má výhodnú polohu. Chápete to?"

„Čo si im na to povedala?" zamračí sa Jozefka.

„Nič, pretože mama sa obliala šťavou z mäsa a musela som ju ísť prezliecť a umyť."

„Tak to bola naozaj otrasná oslava," pritaká Katka.

„Och, to nie je všetko," soptím. „Otec mi dal darček. Pred všetkými mi zaželal všetko najlepšie a dal mi obálku. Sestry ma skoro prebodli pohľadmi. Okamžite sa začali rozčuľovať, načo otec vyhadzuje peniaze na taľafatky, keď nám je treba vymeniť šindle na polovici strechy."

„Chúďatko," poľutuje ma Katka.

„To nič," uľaví sa mi, keď som sa konečne vyrozprávala. „Hrozne som sa tešila do práce na vás dve. Aspoň mám kam utiecť."

„Nuž, aspoň niekto chodí rád do roboty," ozve sa nám za chrbtami mužský hlas. Prepadne ma panika, že nás prichytil primár klebetiť, ale našťastie je to len doktor Vinkler. Je strapatý od toho, ako si prehrabával vlasy a so stetoskopom okolo krku vyzerá ohromne sexy, hoci v živote by som to nepovedala nahlas. Začervenám sa, keď si predstavím, koľko z môjho nadávania počul. Poondený čarodejnícky konvent a psie lajno. Fajn, Timea, to si sa dnes predviedla, karhám sa.

Našťastie, služba prebehne omnoho lepšie ako naposledy. Maroškova mama sa na neho bola pozrieť. Nemohla ho vziať na ruky, ale aspoň cez inkubátor ho pohladila. Dovolila som si dúfať, že Maroško to zvládne. Keď po zmene vychádzam z nemocnice, takmer tancujem. Okolo prechádza auto doktora Vinklera. Uhnem na kraj úzkej cesty vedúcej z nemocničného areálu, no auto spomalí a doktor stiahne okienko.

„Nechcete zviezť, Timea?" Upiera na mňa hnedé oči a vyzerá trochu smutne.

„Nie, vďaka, mám to len kúsok na stanicu," odmietnem ho zdvorilo. Netuším, prečo mi ponúka odvoz, ale nechcem si robiť falošné nádeje. Je fajn snívať o ňom po nociach, ale v skutočnosti ma kolegyne naučili, že od doktorov majú dať sestričky ruky preč. Doktori sa ženia s doktorkami, prízvukovala mi vždy Katka. Sestričky majú len pre zábavu.

„Tak potom šťastnú cestu," usmeje sa a pridá plyn.

Keď prídem k vrátnici, opätok topánky sa mi zachytí v mriežke kanála. Och, nemala som si dávať tieto nové sandále. Sú krásne, ale totálne nepraktické. Čo mi to len napadlo? Myknem nohou a topánka sa uvoľní. Poteším sa, no len dovtedy, kým si všimnem, že opätok zostal zakliesnený v kanáli.

„Do šľaka," zanadávam. Vyšklbnem opätok rukou a krivkajúc vyjdem z nemocnice. Auto doktora Vinklera je pristavené na krajnici pri drevenej búdke, kde predávajú bagety. Doktor práve platí pri okienku. Obráti sa a okamžite mu pohľad padne na mňa, moju o opätok kratšiu topánku a nešťastný opätok v ruke.

„Ste si istá, že vás nehodím na tú stanicu?" opýta sa súcitne.

Privriem oči. Koľko škody môže napáchať jedno odvezenie na stanicu? pýtam sa v duchu. Aj tak nemám veľmi na výber.

„Ďakujem, to by bolo od vás veľmi milé," prikývnem. Doktor mi podrží otvorené dvere a potom hodí bagetu na zadné sedadlo. Nasadne. Myslela som si, že bude flirtovať alebo mať zábavné poznámky ako v robote, ale vyzerá dosť unavene a rozladene. Všimne si, že na neho úkosom pozerám. Na chvíľu odtrhne oči od vozovky.

„Deje sa niečo?"

„Nie, ja len... vyzeráte, že nie ste celkom vo svojej koži."

Pokrčí plecami.

„Aj pre mňa je práca občas útočisko tak ako pre vás. Osobný život je niekedy potvora."

Prikývnem a vyzriem von oknom.

„Ako to robíte, Timea?" opäť na mňa skúmavo pozrie.

„Ako robím čo?" nechápem.

„Ako to, že napriek vašej rodine ste stále taká pozitívne naladená, na každého milá, stále sa smejete?"

Začervenám sa. Takže počul, ako som na oddelení nadávala.

„Neviem, asi mám takú šťastnú povahu," poviem úprimne.

Doktor sa usmeje.

„Šťastnú povahu," zopakuje zamyslene. „To sa dnes často nevidí. Ste veľmi vzácna, Timea."

Zasmejem sa, aby som zakryla rozpaky.

„Ponáhľate sa?" opýta sa doktor.

„Nie, v pohode stíham autobus, keď ma veziete."

„Tak som to nemyslel. Chcel som sa spýtať, či by ste so mnou nevybehli na kávu. Možno by sa na mňa nalepilo trochu vášho šťastia."

Zakývam opätkom.

„Nie som celkom vhodne obutá do kaviarne."

„Prečo? Aj tak by ste mali nohy pod stolom."

Je ťažké odolať mu. Možno jedna káva nezaškodí. Aspoň budem mať dievčatám zajtra o čom rozprávať.

„Fajn, ale musím stihnúť ďalší autobus, potom mi už nič nejde."

Doktor veselo prikývne a na križovatke zabočí opačným smerom než je stanica.