Dievča do vetra

Kapitola 17. - Kde budeš spať?

„Scheisse!" škaredo zanadáva Saskia, keď sa dopotkýna k baru škúliac na displej mobilu.

„Stalo sa niečo?" opýtam sa opatrne, držiac si pri tom palce, aby sa to netýkalo mňa.

„Tak trochu," odpovie. Jazyk sa jej motá a nie som si istá, či nedokáže zaostriť na moju tvár alebo mi uhýba pohľadom. Mračí sa a snaží sa napísať smsku. Telefón sa jej vyšmykne z rúk. Zleziem zo stoličky a podopriem ju, aby nespadla, keď sa ho snaží zdvihnúť. Je totálne na mol.

„Do riti," zahreší znovu a priloží si ruku na čelo, akoby premýšľala.

„Saskia!" zvýšim hlas, keďže si ma vôbec nevšíma.

Zhlboka sa nadýchne a konečne pozrie priamo na mňa.

„Timea, je mi to fakt, ale fakt strašne ľúto," snaží sa artikulovať, ale veľmi jej to nejde. V žalúdku pocítim známy pocit nevoľnosti. Položí mi ruky na ramená. Netuším, či sa ma snaží utešiť, alebo sa pokúša udržať na nohách. „Písala mi opatrovateľka detí, s ktorou sa striedam. Jej mama si zlomila nohu a ráno musí odcestovať za ňou. Takže zajtra budem mať na starosti decká ja. Netuším, ako to zvládnem s takouto opicou," potiahne nosom. Trochu sa mi uľaví.

„Pomôžem ti predsa," upokojím ju.

Pokrúti hlavou.

„Otto sa nečakane vrátil zo služobnej cesty. Nemôžeš u nás prespať."

„Čože?" zadrhne sa mi hlas v hrdle. „To mi hovoríš teraz?" Pozriem na hodiny nad barom. Čoskoro budú tri. „Kde si mám teraz zháňať ubytovanie?!"

Pokrčí ramenami.

„Niečo vymyslíme."

Privriem oči. Toto je zlý sen, opakujem si dokola. Neexistuje, aby sa všetko naraz pokazilo, to jednoducho nie je možné.

„Musím si zavolať taxík a ísť domov, aby som sa aspoň trochu vyspala," pokrčí nosom Saskia a strčí si mobil do vrecka. „Dopekla, prečo sa mi to muselo takto skomplikovať? Nemala som voľný víkend už ani neviem ako dlho."

Neveriacky potrasiem hlavou. Jej sa to skomplikovalo? A čo bude so mnou?

„Saskia, ja nemám kde spať," pripomeniem jej. „Nemôžem zostať na ulici."

„Ježiš, zabudla som," zamrmle a chvíľu to vyzerá, že uvažuje. Potom zdvihne ukazovák.

„Máš riešenie?" opýtam sa s nádejou.

„Nie, ale musím ísť na záchod," odgrgne si a odbehne. Utekám za ňou. Dobehnem akurát včas, aby som jej chytila vlasy, nech si ich nepovracia, keď sa hodí na kolená k záchodovej mise.

„Prepáč mi to, Timuška," ospravedlní sa, keď sa jej uľaví. „Plánovala som to úplne inak."

„To nie je tvoja chyba," posadím sa na dlážku k nej, aby si mohla oprieť hlavu o moje plece. „Asi jednoducho privolávam smolu. Možno je to znamenie, že mám ísť domov."

Unavene na mňa pozrie. Pod očami má rozmazaný mejkap, utiera si nos do rukáva.

„Kde budeš spať?"

„Asi si nájdem nejaký motel alebo čo," vytiahnem mobil, ale na záchod už nedosahuje wi-fi. „Poď," postavím sa a podám jej ruku, „musíme ísť naspäť a pohľadať mi nejakú dieru za pár centov. Musím si nechať dosť peňazí na cestu domov."