Dievča do vetra

Kapitola 31. - Rozlúčka so slobodou

Dnešný výlet za mnou, pridávam ďalšiu časť :-)

---

Snažím sa zamestnať čímkoľvek, čo je poruke, len aby som nemyslela na Markusa, ale je to ťažké. Pracujeme spolu. Každý deň so mnou žartuje a je nemožné nesmiať sa na jeho vtipoch. Keď sa učím, držím v ruke knihy od neho. Bojím sa toho, čo cítim, pretože je to podobné, ako pri doktorovi Vinkelrovi, no ešte horšie. Na Vinklera som nemyslela po nociach. Vinkler sa mi páčil, ale nikdy mi skutočne nechýbal. Markus mi chýba vždy, len čo sa za ním zatvoria dvere baru. A je ženatý! Je sakramentsky skutočne ženatý a nosí obrúčku.

Preto sa teším, že dnes vypadnem na Saskiinu rozlúčku so slobodou. Aspoň jeden večer možno budem myslieť na iné veci, než Markusa. A tiež sa trochu neteším, lebo to znamená celý večer bez neho. Najradšej mám tie chvíle, keď zatvorí bar a potom ešte spolu utierame stoly a rozprávame sa. Dnes bude upratovať sám. Alebo možno s ním zostane niektoré dievča, ktoré zbalí v bare, pomyslím si smutne. Možno mu príde pomôcť manželka.

"Tak ja teda idem," kývnem na neho, keď odchádzam z baru.

"Dávaj na seba pozor," poprosí ma a vyzerá, že si naozaj robí starosti. "Prespíš u nej?"

"Nie, ideme len niekam do podniku a potom domov."

"Do akého podniku?"

"Ani neviem. Červené niečo."

"Červený lampáš?"

"Asi áno."

"Nie je to ďaleko. Keby si potrebovala odviezť, zavolaj mi, nebudem nič piť a prišiel by som po teba."

"To nebude treba," upokojím ho. "Vezmem si taxík."

"Ehm, tak teda... uži si to," zaželá mi. Aj on vyzerá, akoby mu bolo ľúto, že tu dnes nebudem.

"Ďakujem," prikývnem a rýchlo zmiznem.

Cestou do Červeného lampáša mám opäť ten neodbytný pocit, akoby ma niekto sledoval, ale už si to nevšímam. Ani vtedy z obchodu som nikoho nevidela, nebudem predsa stresovať.

Rozlúčka je presne taká, ako moja práca v bare. Hlučná a plná opitých ľudí, ktorých nepoznám. So Saskiou sotva stihnem prehodiť pár slov, pretože každý s ňou chce hovoriť a tancovať. Neprekáža mi to. Je to jej rozlúčka a mala by si ju užiť. Aspoň jedna dobrá vec z toho vzíde. Dám sa do rozhovoru s jej ďalšou kamarátkou, akousi Češkou, ktorá pracuje v nemocnici.

"Keby si dobre ovládala jazyk a mala pracovné povolenie, hneď by ťa vzali," povie mi a dokonca mi nechá telefón, aby som sa jej ozvala.

Červený lampáš zatvára o druhej. Poteším sa, lebo to znamená, že ešte stihnem Markusa v bare.

"Zavolám ti taxi?" opýta sa Saskia, keď stojíme pred východom.

"Asi hej. Koľko ma to vyjde?" pohrabem sa v kabelke.

Keď mi povie sumu, len mi klesne sánka.

"Vieš čo," zastavím ju, "nevolaj. Prejdem sa. Aj sem som išla pešo, nie je to ďaleko."

"Ale je noc," protestuje. "Ak nemáš, dám ti, koľko treba."

"Nie!" bránim sa. "Naozaj budem v pohode."

"Zavolaj mi, jasné? Ak sa do hodiny neozveš, volám políciu," povie napoly vážne.

"Jasné," sľúbim jej, hoci má kalné oči a vyzerá, že o hodinu bude tuhá v posteli.

Vykročím dolu chodníkom k Markusovmu baru. Dnes by som sa mohla namiesto roznášania pohárov zahrať na hosťa a dať si panáka, ktorého si sama zaplatím. Alebo rovno pozvať Markusa, premýšľam.

Z nočného neba sa spúšťa drobný mrznúci dážď, obrysy domov v ňom pôsobia mäkko a rozmazane. Okolo tienidiel pouličných lámp sa tvorí oranžová svätožiara. V hlave mi hučí odrhovačka, ktorú ktosi v podniku dokola púšťal na jukeboxe. Už zase ma na chrbte páli cudzí pohľad. Šibe mi snáď?

Pošmyknem sa na zamrznutej mláke a len tak-tak udržím rovnováhu. Na chvíľu spomalím, aby som si lepšie uviazala šál a vyhrnula golier na kabáte. Vtedy začujem za sebou kroky. Pevnejšie stisnem kabelku pod pazuchou a zrýchlim tempo. Kroky tiež zrýchlia, akoby osoba za mnou pobehla. Znervózniem. Tak predsa mi nešibe, naozaj za mnou niekto kráča. Zrejme som dnes nemala šetriť a vziať si ten hlúpy taxík. Napriek tomu, že mi je chladno, na chrbte zacítim studený pot.

,Už len kúsok,' utešujem sa. Okná domov sú tmavé, ale keby som začala kričať, určite by niekto vykukol. Pravdepodobne mám len bujnú fantáziu. Možno sa tiež pošmykol na zľadovatenom chodníku ako ja. Alebo mu je zima a ponáhľa sa domov z baru. Možno to dokonca ani nie je chlap, ale žena.

Keď zabáčam za roh, nenápadne pozriem ponad plece. Okolo práve prechádza auto. Osvetlí ho zozadu reflektormi, takže mu nevidím do tváre, ale určite je to muž. Vysoký, v hrubej bunde.

,Len dve ulice a som doma.'

Kroky sa približujú. Vykašlem sa na hrdosť a rozbehnem sa. Konečne. Kroky za mnou stíchli. Namiesto toho však začujem hlasný dych a čudné hvízdanie.

„Timea!" zakričí na mňa niekto a rozkašle sa.

Prekvapene sa obrátim. Stojí v kuželi svetla priamo pod lampou. Uľaví sa mi, keď spoznám známu tvár. Vlhké vlasy sa mu lepia na čelo, z úst vychádza hustá para. Namáhavo dýcha, to je ten čudný zvuk – pri každom výdychu mu píska na prieduškách.

Vystrie sa a podíde ku mne. Potlačím nutkanie ustúpiť dozadu. Nie sme priatelia, ale určite sa ho nemusím báť.

„Sleduješ ma?"

Neodpovedá. Pohybuje sánkou, ako keby prežúval. Nerozhodne prešľapujem na mieste.

„Je mi zima, mala by som..."

Vtom pocítim štípanie na líci a hodí ma dozadu. Prekvapene si chytím tvár. Z roztrhnutej pery mi na prsty kvapne krv.

„Čo to...?"

Čiapka stlmí druhý úder, tentoraz päsťou priamo do ucha. Zaspätkujem. Urobila som chybu, že som sa nepozrela pod nohy. Opätok sa mi pokĺzne na ďalšej zamrznutej mláke. Som v šoku, mozog stále nedokáže spracovať, čo sa deje. Stratím rovnováhu a zletím na zem. Pred očami mi vybuchne oneskorený novoročný ohňostroj. Lampy, domy, holé koruny stromov – všetko sa so mnou krúti. Napne ma na vracanie. Pri páde som si udrela hlavu.

Skláňa sa nado mnou. Stále pohybuje sánkou, ale až teraz rozoznávam, že neprežúva, ale čosi hovorí.

„Nerozumiem," šepkám vydesene.

Vycerí zuby v divokom úškľabku. Hrabem nohami, pokúšam sa posadiť, ale je mi príliš zle. Kúsok odstúpi. Možno sa spamätal a došlo mu, čo urobil.

Ale nie. Len potreboval priestor, aby ma mohol kopnúť. Do rebier mi vystrelí prudká bolesť. Inštinktívne sa skrútim do fetálnej polohy, ale tým iba odokryjem chrbát. Uštedrí mi ďalší kopanec do obličiek.

„Prestaň, prosím."

V očiach ma pália slzy, do hrdla sa tlačí žlč. Okná na domoch zostávajú tmavé. Možno keby som kričala, ale nevládzem. V tichu počuť iba zrýchlené dýchanie, hvízdanie na prieduškách a tri slová:

„Obidve ste rovnaké."