Dievča do vetra

Kapitola 28. - Práca v bare

Priznám sa vám, že dnes som k tejto kapitole sadala s malou dilemou - písať alebo si ísť pozrieť The Kissing Booth 2. Občas človek potrebuje trochu jednoduchej zábavnej romantiky, aj keď nad ňou mnohí ohŕňajú nosom. Ale písanie jednoducho vyhralo :-) Ďakujem, že stále čítate a komentujete, wattpad je proste miesto, kde sa cítim medzi "svojimi".

S láskou,

Vaša Les :-)

---

"Vezmi toto, prosím, k trojke a potom pozbieraj prázdne poháre," prikazuje Markus a nakladá mi na tácku k trom pivám a poldecákom s tekilami ešte citróny a soľ. Tácka v mojich rukách je ťažká a kĺže sa mi v spotených dlaniach. "Zvládneš to?" opýta sa s obavami, keď vidí moju vydesenú tvár.

"Vynasnažím sa," obliznem si suché pery a zhlboka sa nadýchnem. 

Dnes som sa mala iba pozerať, ako to v bare funguje, spratávať špinavé poháre a utierať stoly, keď od nich zákazníci odídu a potom si ísť pozrieť ubytovanie v bytíku nad barom. Ale Markusova kolegyňa volala na poslednú chvíľu, že do nej niekto na križovatke nabúral a nepríde do práce.

"Prečo práve dnes, keď premietame futbalový zápas a bude tu nátresk?" šomral Markus, keď vytáčal číslo za číslom a hľadal náhradu, no všetci už mali nejaký program. "No nič, budeš mi pomáhať," vzdychol a hodil mi čiernu zásteru s logom baru.

Kľučkujem pomedzi plné stoly, kŕčovito zvieram tácku, až mi belejú prsty. Mám pocit, že nasledujúcich pár hodín trvá niekoľko rokov. Markus sa barom nalieva, čapuje a mieša, ja roznášam a upratujem. Nie som zvyknutá na toľký hluk, o polnoci mi už duní v hlave. Nechápem, ako to tu niekto môže vydržať každý deň, ale vyzerá to, že Markusovi to neprekáža. Usmieva sa na zákazníkov, žmurká na dievčatá, keď si od neho berú pri bare pitie.

Keď nadránom zatvárame bar, som na smrť vyčerpaná. Nechápem, ako Markus ešte môže stáť na nohách, rátať tržby z kasy a pohmkávať si pri tom nejakú melódiu.

"Slúžila si predsa nočné, nie?" pozrie na mňa Markus zvedavo, keď poutieram posledný box a zvalím sa na koženkové sedadlo.

"Áno, v nemocnici som brávala aj dvojité alebo trojité služby, ale to bolo iné. Buď ma udržal v bdelom stave adrenalín alebo sme sa bavili s dievčatami. Tu je hrozne veľa hluku a som v strese z toho, že všetko roztlčiem," priznám sa. Vyzujem si topánky a vyložím si unavené nohy na stoličku.

"Viedla si si veľmi dobre," pochváli ma Markus a usmeje sa na mňa. Očividne má dobrú náladu, pretože dnes bola vysoká tržba. Spokojne zatvorí kasu, naleje dve poldeci tekily, vezme citróny a soľ a prisadne si ku mne do boxu.

"Na prvý deň v novej práci," podá mi jeden z nich.

Váham, ale potrebujem sa trochu uvoľniť. Vezmem si, obliznem si kožu na ruke a Markus mi ju posolí. Sleduje, ako si ju obliznem a vypijem panáka na jeden hlt. Zasmeje sa a napije sa tiež.

"Ako z toho môžeš neohluchnúť?" potrasiem hlavou, akoby som z nej mohla vyhnať to dunenie, ktoré sa v nej ozýva, hoci v bare je už ticho.

Markus len mykne plecami.

"Som spoločenský, mám rád ľudí a zábavu. Môj otec bol vyučený kuchár- čašník. Celý život sníval o vlastnom podniku. Už sa ho nedožil." Povie to ľahko a rozhliadne sa po bare, ktorý je už prakticky jeho. 

Načiahne sa k baru, vezme z neho fľašu tekily a obom nám naleje ešte raz.

"Si už môj druhý zamestnávateľ, ktorý ma núti piť," zasmejem sa.

"Aspoň ťa nenútim tancovať ako Amelie," žmurkne na mňa.

Štrngneme si a napijeme sa. 

"To je fakt, Amelie milovala tanec," zaspomínam si.

Markus vstane a prejde k jukeboxu pri bare. O chvíľu sa v podniku ozve nejaký francúzsky šansón.

"Nie je to celkom Edith, ale aspoň takto." Zase nám doleje a zdvihne pohár nad hlavu. "Na Amelie!"

"Na to sa nedá nepiť," súhlasím.

Sedíme a spomíname na Amelie. Markus mi rozpráva o Amelie a svojej mame, ako sa zoznámili pri nejakých dobrovoľníckych aktivitách a stali sa z nich priateľky. Rozpráva o svojom otcovi a ako chodievali na ryby, kým nezomrel. Príšerne ma bolia nohy, hoci ich mám vyložené na stoličke. Každú chvíľu si ich inak preložím, ale aj tak mi tŕpnu. Markus si to všimne. Bez mihnutia oka sa prisunie bližšie, vyloží si ich do lona a začne mi jednu masírovať bez toho, aby prestal rozprávať. Vykladá mi historku o mladšom bratovi a ja sa smejem, až ma chytajú kŕče do bránice. Viem, že by som sa mala odtiahnuť, mala by som prestať piť a sedieť tu s chlapom, ktorý je mužom inej ženy, ale všetko je také príjemné. Rozhovory o Amelie, o rodine, masáž, tekila, smiech, pohoda.

Markus je však ten, kto to preruší.

"Bol náročný deň, mala by si sa ísť vyspať," povie.

Prikývnem, pretože má pravdu. Markus vezme môj kufor a zavedie ma do bytu nad barom. Mal pravdu, keď vravel, že je skromný. V kúte leží vysoký matrac, pri ňom stolička, ktorá slúži ako vešiak na šaty a zároveň nočný stolík, zo stropu visí holá žiarovka. 

Odrazu sa cítim čudne. Markus vravel, že tu občas prespáva. Vodí si sem cudzie ženy, na ktoré v bare predtým žmurkal tak, aby o tom jeho žena nevedela? Znervózniem, keď postaví môj kufor k stene a postáva v izbe. 

"Tamto je kúpeľňa a keby si bola hladná, vezmi si zdola z baru čipsy," zívne.

"Vďaka."

Zívne a ponaťahuje sa. Medzi tričkom a čiernymi džínsami zazriem kus jeho opálenej pokožky. Čo je to so mnou a zadanými chlapmi? nadávam si v duchu.

"Tak teda, dobrú noc a keby niečo, zavolaj mi," usmeje sa na mňa a podíde k dverám. Nevyzerá, že by čakal pozvanie na noc. Trochu sa mi uľaví a trochu... je mi ľúto. "Prídem sem zajtra skôr a skúsime ti to tu trochu upraviť, môže byť?"

"Ďakujem za všetko," poviem úprimne a myslím to vážne. Ďakujem za to, že mi zohnal prácu u Amelie, že bol so mnou na jej pohrebe, že mi dal novú prácu a ubytovanie a aj za to, že odo mňa vôbec nič nechce.

Naposledy sa usmeje a zatvorí za sebou dvere.