Dievča do vetra

Kapitola 15. - Láskavosť cudzincov

Po dvoch hodinách blúdenia konečne nájdem bar, do ktorého ma nasmerovala Saskia. Stálo ma to desať vzácnych eur z mizernej výplaty, ktorú mi pán Schneider tak neochotne dal. Prečo tu musia byť cestovné lístky tak nechutne drahé?

Pred vchodom zaváham. S veľkým kufrom na kolieskach, domácich rifliach a mikine nevyzerám ako bežná zákazníčka. Ľudia postávajúci a fajčiaci na chodníku si ma zvedavo obzerajú. Najlepšie na tom je, že už sa ani necítim trápne. Keď ste na mizine a bezdomovkyňa, hrdosť vás rýchlo opustí.

Nadýchnem sa a vojdem dnu.

„Prepáčte," ospravedlňujem sa ľuďom, do ktorých vrážam kufrom. Bar je naprataný, kolieskami im prechádzam po nohách. „S dovolením," snažím sa kufor niesť, no je príliš ťažký.

Konečne zbadám Saskiu. Sedí pri bare s fľaškou piva a rozpráva sa s nejakým chlapíkom. Výrazne pritom krúti hlavou. Zakývam na ňu. Okamžite zoskočí zo stoličky a uteká ku mne.

„Som rada, že si sem trafila!" objíme ma okolo pliec. „Poď, odložíme túto opachu a trochu sa zabavíme."

Nechápavo na ňu hľadím.

„Saskia, ja sa nemôžem baviť. Musím vymyslieť, kde dnes prespím a čo urobím!"

„Ale, prosím ťa... prespíš dnes u nás, Otto je aj tak na služobnej ceste," mávne rukou.

„To ale nerieši môj problém," protestujem. „Potrebujem si nájsť nové miesto. A veľmi rýchlo!"

Saskia na mňa prekvapene pozrie.

„Ale no tak, toto nie je Timea, ktorú poznám," drgne ma lakťom. „Neriadila si sa vždy heslom ,Nejako bolo, nejako bude'?"

Priznávam, že Saskia ma právdu. Vždy som sa do všetkého bezhlavo vrhala. Nepremýšľala som a nepočúvala som ľudí. Potom som tak aj dopadla. Maroško zomrel a mne to zlomilo srdce. Vinkler ma nechal. A teraz som v cudzej krajine, bez peňazí a celkom sama.

„Tak sa nedá fungovať donekonečna," zamrmlem.

„Nie donekonečna, iba dnes," zasmeje sa Saskia, chytí ma pod pazuchu a vlečie k baru. Za pultom kmitá dlhonohá barmanka, ktorá je príliš zaujatá flirtovaním so zákazníkom, než aby si nás všímala, a tmavovlasý barman, ktorému na brade raší strnisko, na sebe má tričko akejsi kapely a usmieva sa od ucha po ucho.

„Bitte?" všimne si nás, prehodí si utierku cez plece a dlaňami sa oprie o pult.

„Dvakrát tequillu," objedná Saskia.

„To nie," protestujem rýchlo. Radšej nechcem vedieť, koľko tu stojí tvrdý alkohol. „Iba vodu."

Barman nadvihne obočie a spýtavo pozrie na Saskiu.

„Dvakrát tequillu," potvrdí. „Pozývam," žmurkne na mňa.

Postávame pri bare, pretože všetko dookola je obsadené.

„Na ex!" zdvihne Saskia pohár, aby sme si štrngli a hodí ho do seba. Kým si stihnem odpiť, ktosi sa potkne o môj kufor, vrazí do mňa a polovica tequilly mi skončí na mikine. Už sa ani nerozčuľujem, na to som príliš unavená a frustrovaná.

„Nechcete si ten kufor odložiť vzadu?" poškriabe sa barman na hlave, keď vidí, že evidentne odháňam zákazníkov od baru. Prekvapí ma, že sa ma to opýtal po slovensky. Vyvalím oči. Saskia sa rozosmeje.

„To je Markus," vysvetlí mi pobavene. „Jeho mama je Slovenka, otec Nemec. V tomto bare dosť veľa ľudí hovorí po slovensky, česky a poľsky. Je to taký neoficiálny stretávací bod pre cudzincov v meste."

Markus prikývne.

„Fajn, tak teda... ďakujem."

Chytím kufor za rúčku, no Markus zatiaľ prejde okolo pultu a zdvihne kufor akoby nič. Keď nestojí za barom, vyzerá omnoho vyšší a silnejší. A tiež starší. Okolo očí má tenké vrásky.

„Potom si ho vypýtajte naspäť," povie mi a odteperí kufor do tmavých útrob chodby za barom.

„Ideme tancovať?" dobehne k nám nejaké dievča a natriasa sa na mieste, akoby sa už nemohla dočkať.

„To je Anežka, je z Poľska," predstaví ma Saskia.

„Ahoj," usmejem sa na pol úst. Anežka je milá, no mne toho chodí po rozume akosi veľa.

„Ideme?" ťahá Saskiu, ktorá sa postaví.

„Ja ostanem," ukážem na svoj polorozliaty pohárik tequilly.

Saskia mi rýchlo vtisne bozk na líce a so smiechom sa rozbehne s Anežkou tancovať.

Ktosi odíde od baru, tak sa okamžite vtlačím na uvoľnenú stoličku. Podopriem si rukou bradu a zamyslene posúvam pohárik sem a tam po pulte.

Všímam si, že väčšina dievčat, ktoré si niečo objednávajú, radšej počkajú, až sa uvoľní Markus, aby s ním mohli flirtovať. Keď si ho lepšie obzriem, ani sa im nečudujem. Má jasnozelené oči, aké sa často nevidia a ostro kontrastujú s jeho tmavými vlasmi a opálenou pokožkou. Keď sa zasmeje, čo robí veľmi často, ukáže bielučké rovné zuby. Keď jednej zákazníčke podáva drink, na ruke sa mu zaleskne čosi zlaté. Prsteň. Nie ledajaký. Svadobná obrúčka. Okamžite mi je menej sympatický, pretože si spomeniem na Vinklera. Aj on sa usmieval a flirtoval a bol rozkošný, ibaže nedokázal byť iba s jednou. Tento Markus bude podobný prípad.

Celý večer presedím pri bare s jednou tequillou. Saskia prichádza a odchádza, baví sa s ľuďmi a tancuje, kým mne sa začína poriadne zívať. Rada by som si ľahla, po umývaní okien som riadne uťahaná, ale nemám ani len kam zložiť hlavu. Tak poslušne sedím a čakám, až sa Saskii bude chcieť ísť domov.

„Kedy zatvárate?" opýtam sa čašníčky, no ignoruje ma.

„Až o štvrtej," odpovie namiesto nej barman Markus.

Sťažka vzdychnem, položím si lakte na pult a zložím na ne hlavu.

„Dáte si ešte niečo?" opýta sa Markus.

„Nie, vďaka," zahuhlem. „Vlastne... máte tu wi-fi?" napadne mi. Možno by som si mohla pozrieť nejaké hostely v blízkosti.

„Máme," uškrnie sa, „a máme aj pivo, víno a viac tequilly."

Chápem, že mu asi prekáža, že zaberám miesto pri bare platiacom zákazníkom, ale je to prípad núdze. Vytiahnem mobil a zistím, že aj tam mám takmer vybitú batériu.

„Mohla by som si ho niekde dať nabiť?" poprosím ho.

Premeria mi moju vyťahanú mikinu a strapaté kučeravé vlasy.

„Zlý deň?" opýta sa.

Pokrčím plecom. Aké by to bolo klišé, keby som vysypala svoje problémy barmanovi?

Nepovie nič, len natiahne ruku a vezme si mobil a nabíjačku. Zohne sa a strčí ju do zásuvky.

„Ďakujem," sklopím zrak. Toľkým cudzím ľuďom musím byť vďačná za každú drobnosť.

Iba kývne hlavou a ide obsluhovať ďalej.

---

Ahojte :-) Zdá sa, že väčšinou ste si odhlasovali post-apo príbeh o koronavíruse, takže s ním môžeme na instagrame začať... až na jeden háčik. Nemám názov :-D Moje názvy sú väčšinou úplne nafigu, takže ak máte nejaký návrh, vďačne privítam.

O čo pôjde? Už vám niekedy napadlo, aké by to bolo, keby vaši rodičia boli v karanténe a vy ste zostali doma sami počas epidémie koronavírusu? Keby v obchodoch neboli zásoby a lekárne zívali prázdnotou, nešla elektrina a netiekla voda, pretože by nemal kto chodiť do práce? Tak s týmto všetkým sa stretne 18-ročná Andrea. A ešte s mnohým ďalším, ako nakazené zvieratá, deti bez rodičov a hladní ľudia, ktorí si myslia, že máte doma zásoby. 

Takže ak máte návrh na názov, sem s ním. Vopred veľká vďaka :-D

Vaša Les :-)