Dievča do vetra

Kapitola 8. - Posledná kvapka

V hlave mi víri milión myšlienok. Vždy, keď prejdem okolo prázdneho inkubátora, v ktorom ležal Maroško, musím potláčať slzy. Vrchná by vyletela z kože, keby ma videla rumázgať na oddelení. Vynadala by mi do neprofesionálok a strhla by mi osobné ohodnotenie. 

Cez prestávku odbehnem na JIS-ku. Navlečiem si modrý papierový plášť, cez ústa natiahnem rúško a vydezinfikujem si ruky.

„Ahoj, Jozefka," posadím sa k jej posteli a stisnem jej ruku, z ktorej trčí infúzia. Zatrepoce viečkami a s námahou otvorí oči.

„Ahoj, Timejka," vytisne zo seba chrapľavo.

„Poriadne si ma naplašila," poviem jej láskavo. Jozefka bola prvá, koho som na oddelení stretla. So všetkým mi pomáhala, slúžila som s ňou nočné a o všeličom sme sa rozprávali. Mám ju rada ako vlastnú mamu.

Chce mi čosi povedať, no ústa len nečujne ševelia. Lieky ju uspávajú. Vidno na nej, že bojuje, aby sa so mnou mohla rozprávať, no nevládze.

„Pokojne spi," pohladím jej vlasy a zostanem pri nej sedieť. Aké to bude na oddelení bez Jozefky? Vrchná ma zožerie ako hladný tiger. S kým sa budem rozprávať na nočných?

Premýšľam aj nad Katkou, ako to tu bez nej zvládnem. Chápem, že rátala s miestom vrchnej a že potrebuje uživiť dve deti. Kdesi v ambulancii sa toľko nenadrie, nebude slúžiť nočné a dokonca viac zarobí. Nemôžem sa jej čudovať. Snažím sa vytesniť stretnutie s doktorom Vinklerom – popri všetko, čo sa prihodilo, mi pripadá smiešne trápiť sa tým, - no aj tak mi to nejde. Stále cítim na perách chuť kávy a keď zavriem oči, vidím jeho tvár. Katka mala pravdu, nemala som si s ním začínať, všetko je to iba moja chyba, no už to nedokážem zobrať späť. Nikdy predtým som nemala známosť na jednu noc, ani s ním som to neplánovala. Urobil zo mňa niekoho, kto sa mi nepáči. Ale nemôžem sa na neho hnevať, sama si za to môžem.

Na konci zmeny k nám dovezú dievčatko, ktorého mama mala silný diabetes. Musí do inkubátora. Vložia ho tam, kde predtým ležal Maroško. Vydesí ma, ako sa cítim. Chápem, že sme v nemocnici. Ľudia sa vyliečia a po nich prídu iní, aby sme im pomohli. Alebo sa nevyliečia a zomrú, pretože aj to sa stáva. Je to nekonečný kolotoč. Nemala by som sa hnevať, že dievčatko zaujalo Maroškovo miesto, no aj tak ma to trápi. Takto by nemala premýšľať sestra.

V šatni sa prezlečiem z uniformy a vyjdem na parkovisko. Doktor Vinkler už je vonku. Hryznem si do pery. Možno to celé bolo iba krytie a nechcel, aby si ma ľudia doberali, že mám niečo s doktorom, tak ma úmyselne ignoroval. Skúsim ho pozdraviť ešte raz, keď sme tu sami, možno to bude iné. Naberiem odvahu a vykročím k nemu. Od hematologického pavilónu sa blíži mladá blondínka. Keď zbadá Vinklera, zakýva mu. Poznám ju, je to sestrička na transfúziách. Vinkler jej odkýva a sestrička pridá do kroku. O chvíľu je pri ňom, objíme ho, akoby jej patril, on jej položí ruky okolo pása a skĺzne na zadok. Vášnivo ju pobozká priamo na parkovisku. Je to oficiálne, ja som bola iba ďalšia v rade, nič výnimočné. Potlačím slzy a nenápadne sa okolo nich prešmyknem. Doktor si ma ani nevšimne. Chrbtom ruky si utriem slzy a z kabelky vylovím mobil. Vytočím Saskiino číslo, aby som sa jej vyžalovala. Kým to zvoní, uvažujem, odkiaľ začať. Keď mi to zdvihne, mám všetko premyslené.

„Saskia, je ešte to miesto opatrovateľky voľné?" vyhŕknem. „Ak áno, prídem za tebou."