Lord, have mercy on my soul for I have walked a sinful road [vkook; TR] ✔

17. Chapter

Seokjin napísal Taehyungovi, aby sa s ním stretol. Bol to už skoro mesiac od noci v klube a videli sa iba niekoľkokrát, pretože ešte boli letné prázdniny. Taehyung takmer neopúšťal dom a svoju izbu, bol nahnevaný a snažil sa zabudnúť na Jungkooka. Z domu odišiel iba niekoľkokrát, keď išiel do kostol a hľadal nejaké duševné uvoľnenie.

Po rande s Minhom sa Taehyung naozaj nepokúšal stretnúť s niekým iným, pretože vedel, že na to nie je pripravený. A hlboko vnútri mu Jungkook naozaj chýbal, niekedy mal nutkanie mu odpísať na správy alebo jednoducho ísť k nemu a skočiť naňho. Čím viac o tom premýšľal, tým viac bol presvedčený, že nikdy nenájde nikoho ako je Jungkook.

A potom mu Jungkook prestal posielať správy a to mu trochu zlomilo srdce. Nevedel, či bol Jungkook iba zranený, pretože ho ignoroval alebo ho unavilo zháňať ho a rozhodol sa posunúť ďalej.

Seokjin sa chcel stretnúť v opustenom sklade, kde robili fotky. Taehyung nechápal, prečo sa jeho kamarát chce stretnúť na kraji mesta a nie v kaviarni alebo niekde inde, no súhlasil, že príde.

Išiel vlakom, pretože si nemohol od mamy požičať auto a trvalo mu takmer dvadsať minút, kým sa dostal ku skladu v dohodnutom čase.

Obišiel celú budovu, hľadal svojho kamaráta a potom sa zastavil. Dych sa mu zasekol v hrdle, keď uvidel Jungkooka. Chlapec smeroval druhým smerom a Taehyung chvíľu zvažoval, že sa otočí a odíde, no jeho vlastné nohy sa z vlastnej vôle pohli smerom k červenovlasému. Cítil sa zlomene, no zároveň aj šťastne.

Jungkook presvedčil Seokjina, aby zorganizoval toto stretnutie, pretože mu Taehyung neodpovedal. Potreboval s ním hovoriť. Postavil sa za svoje rozhodnutie nechať Taehyunga ísť, no cítil, že mu vďačí aspoň vysvetlenie a ospravedlnenie. Ak ho chcel nechať ísť, musel to urobiť raz a navždy bez toho, aby mu dal nejaké falošné nádeje.

„Tae," vydýchol Jungkook, keď započul kroky a otočil sa. Taehyung zastavil pár metrov od neho. Pár sekúnd sa na seba iba pozerali. Mesiac bol dlhý čas na to, že sa navzájom nevideli.

„Tae, prepáč mi to," zúfalo sa naňho pozrel Jungkook. Taehyungovi sa chcelo plakať.

„Seokjin mi povedal, čo sa stalo v klube. Nie je to tak, ako si myslíš. Ten chalan bol moja stará hračka, a keď sme sa stretli, vrhol sa na mňa a ja som bol spočiatku príliš v šoku a odstrčil som ho, ale vy ste prišli práve v nesprávny čas. Nechcel som ho pobozkať a nežartujem, prisahám," povedal rýchlo Jungkook. Chcel to zo seba dostať von a bál sa, že Taehyung sa môže každú chvíľu otočiť a odísť.

„Naozaj?" ticho pípol brunet s nádejou v očiach.

„Áno, naozaj. Keď sme si spolu prvýkrát začali, bola to pre mňa hra a ja som sa na tebe s viacerými ľuďmi zabával, ale neskôr som prestal. Nebol som s nikým iným celé mesiace. Nechcel som nikoho iného," priznal červenovlasý. Pravda bola trochu krutá, no chcel byť k nemu úprimný.

„Dobre," vydýchol Taehyung. Možno bolo príliš rýchle, že mu Taehyung uveril a odpustil mu, no Jungkooka dobre poznal, aby vedel, že práve teraz je úprimný.

„Dobre? To je všetko?" Jungkook sa naňho prekvapene pozrel.

„Verím ti, Jungkook. A viem, prečo si si so mnou najprv začal, možno som naivný a neskúsený, ale nie som idiot. Jin mi o tebe povedal a vedel som od začiatku, kto si," začal k nemu pristupovať brunet.

„Tak prečo si so mnou bol? Prečo si neutiekol?" vydýchol červenovlasý, zatiaľ čo sledoval, ako Taehyung uzatvára medzi nimi medzeru. Chlapec si navlhčil pery oproti Jungkookovej čeľusti a ten s roztraseným dychom zavrel oči. Určite to nebolo súčasťou Jungkookovho plánu a bolo to teraz všetko oveľa ťažšie. Keď pocítil Taehyungové pery na svojej pokožke, všetky jeho predchádzajúce rozhodnutia pomaly vyleteli oknom.