Kráľovstvo svetla

2. Pre ľudí je prirodzené, že sa vyhýbajú veciam, ktoré ich desia

Nasledujúce ráno ma namiesto mami prišiel zobudiť otec. Vyložila som si to tak, že sa ma mama bojí, čo mi nakoniec potvrdili aj raňajky kedy robila všetko možné len aby sa vyhla môjmu pohľadu.

„Ehm..." pokúsil sa ticho prerušiť otec. „Čo keby som s tebou dnes na nákupy išiel ja?" opýtal sa pričom očami sledoval mamu. Tiež som sa na ňu pozrela. Vyzerala nezdravo bielo. Ale prečo? Aj pred tým predsa vedela, že má morita. Je predsa normálne, že sa u ľudí vyvinie. Preto máme predsa povinné návštevy u azatarov.

Súhlasne som otcovi na jeho návrh prikývla.

Po raňajkách sme sa teda obaja vydali do mesta. „Nesmieš sa za to na mamu hnevať." Povedal otec pokojným hlasom zatiaľ čo šoféroval. „Myslíš za to, že sa ma bojí? Oci ona si vážne myslí, že som monštrum?"

„Nemyslí. Skôr sa desí „tej" veci a ty jej pripomínaš jej existenciu ."

„Ale." Zdvihla som ruky v sebaobrane. „Aj predtým mala moritov. Všetci ich máme je to normálne."

„To áno. Ale to bolo po prví raz, čo jej to niekto povedal tak priamo. Mimo toho si včera väčšinu večere presedela sledovaním jej a tetinho pleca. Nemysli si, že to nikomu nedošlo." Povedal načo sa na chvíľu odmlčal. Potom však hneď pokračoval: „Vieš, my ľudia radi predstierame, že moriti neexistujú. Je ľahšie vyhýbať sa veciam, ktoré ti prídu desivé. Naviac, ak moritov nevidíš ani sa nemusíš predstieraním nejak veľmi namáhať. Pre ľudí je akosi prirodzené, že sa vyhýbajú veciam, ktoré ich desia. Viem, že je to pre teba teraz možno ťažké pochopiť ale nemôžeš len tak chodiť okolo ľudí a hovoriť im tam máš morita."

Nemala som na to otcovi čo povedať. Mal pravdu.A ja som na to ani nepomyslela. „Rozumiem." Šepla som ticho. Po tom čo mipovedal som sa cítila previnilo. Otec namňa pozrel chápavým pohľadom. „Nemusíš sa pre to cítiť zle. V konečnomdôsledku to nie je tvoja vina. Len si odteraz budeš musieť dávať pozor na to,čo všetko ľuďom povieš. A neplatí to len pre tvoju... výnimočnú schopnosť.Vo všeobecnosti sú veci, ktoré ľudia prosto nechcú počuť." Dodal láskavýmhlasom. „Dobre." S úsmevom somprikývla. Otec bol vždy ten, kto ma dokázal za každých okolností pochopiťa vždy bol na mojej strane. Spokojne som sledovala ako ďalej ticho šoféruje. V tom som však naaute ktoré nás obiehalo zbadala čudný tmavý tieň, ktorý sa pomaly formoval do tvaru podobnému ľudskému telu. Čudné tmavéstvorenie ležalo na kapote športového auta, ktoré stále viac a viaczrýchľovalo. O chvíľu ho nasledovali ďalšie dva športové autá aj na nichboli tiene približne rovnakej veľkosti. ‚Žeby znova jedny z tých nelegálnych pretekov? Toto nie je dobré.'Pomyslela som si s búšiacim srdcom.