Kráľovstvo svetla

3. Myslím, že o chvíľu sa stane niečo zlé

„Oci? Spomaľ prosím ťa" povedala som trasúcim sa hlasom. Otec sa na mňa znepokojene pozrel. „Prečo? Je ti zle? Mám radšej niekde zastaviť?"

Rýchlo som prikývla. „Myslím, že sa o chvíľu stane niečo zlé." Hlesla som stonavým hlasom. A mala som pravdu.

Len čo otec zastavil na krajnici, bolo na ceste počuť rachot rozbíjajúcich sa áut a pišťanie bŕzd. Cesta sa hromadila autami, ktoré do seba navzájom vrážali. Ale to ešte nemal byť koniec. Ten prišiel, keď sa do hromady havarovaných áut vrútil nákladiak. Ktorý ihneď po zrážke pohltili plamene a zo sekundy na sekundu sa celým mestom ozval výbuch, ktorý otriasol zemou. Z okolitých budov sa na ľudí, ktorým sa podarilo ujsť zo zdemolovaných áut spustila spŕška rozbitého skla. Po výbuchu nastalo krátke ticho, ktoré ihneď vystriedali hrôzostrašné stony zranených a pomedzi tie stony rástlo čosi, čo bolo obyčajným ľuďom skryté do enormných rozmerov. Čierne postavy, ktoré som vtedy videla na kapotách áut teraz stáli na hromade toho čo po zrážke zostalo a akoby nasávajúc ľudskú bolesť sa stále viac a viac zväčšovali až napokon dva z nich praskli a vyletelo z nich množstvo malých im podobných oblúd, ktoré sa rozbehli a začali sa prisávať na ľudí.

Všetko sa to dialo akosi prirýchlo a ja som mala pocit akoby som sledovala nejaký prehnane akčný katastrofálny film. Nebola som schopná sa pohnúť. Jediné čo som vtedy akoby v pozadí toho všetkého počula bol hlas môjho otca volajúci na linku 112.

Cestu hneď nato zaplavili policajné autá ktoré daný úsek ihneď uzavreli a sanitky z ktorých vybiehali zdravotníci. Okrem nich sa na mieste nehody začali zjavovať chumáče bielej hmly a k policajtom sa dovalila čierna dodávka, ktorú ihneď pustili cez zábrany. Vidiac pokoru s akou ich policajti pustili na miesto činu bolo jasné, kto prichádza. „Sú tu." Šepla som načo mi môj vystrašený otec venoval ešte zdesenejší pohľad. „Kto? Moriti?" spýtal sa a hystericky sa začal okolo seba obzerať. „Nie. Tí sú tu už dávno." Pokrútila som hlavou a hneď nato som dodala. „Loriti." A kývla som hlavou k chumáču svetla, z ktorého zrazu vyskočil muž držiaci žiarivý luk, ktorým ihneď zamieril na najbližšieho morita. Ten sa po zásahu okamžite rozpŕchol vo vzduchu.

Z čiernej dodávky vyskočilo mladé dievča. Nemohla mať viac ako dvadsať rokov. Dlhé tmavohnedé vlasy mala zopnuté vo vysokom cope. Na sebe mala čierne obtiahnuté oblečenie a v rukách dlhý žiarivý bič. „ Zabíjajte najprv tých, ktorý sú už dlhšie prisatí. Nepotrebujeme aby sa nám tu ešte viac namnožili." Povedala prísnym hlasom mužovi stojacemu vedľa nej. Ten jej na to nemo prikývol a celá skupina sa vrhla na čierne tiene. Niektorí z nich sa najprv vydali k sanitkám, v ktorých už lekári ošetrovali zranených, aby najprv zneškodnili moritov prisatých na ošetrovaných pacientoch.

Čierne tiene jeden po druhom mizli a situácia sa pomaly začala dostávať pod kontrolu. S úžasom som hľadela na dievča šľahajúce bičom, ktorý neúprosne ničil morita za moritom. Bola som tak očarená divadlom, ktoré vytvárala, že som si ani nevšimla morita, ktorý sa prisal na môjho otca. Tomu sa zrazu podlomili kolená a ako ovalený spadol na zem. So zhrozením v očiach som sledovala ako sa príšera zahryzla do jeho tváre. Nevedela som čo robiť. Najprv som sa pokúsila tú vec odtiahnuť preč ale moje ruky ňou len prešli. Bolo to, ako keby som sa snažila chytiť do ruky vzduch. Vtedy som si uvedomila svoju bezmocnosť , do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som zúfalo začala volať o pomoc. V tom som tesne pri mojej hlave začula prasknutie biča a stvorenie sa rozplynulo. Rýchlo som si utrela oči a s trasúcimi rukami som sa snažila otca prebudiť. Zrazu si vedľa mňa kľakla ďalšia osoba. Dievča z dlhými vlasmi sa sklonilo nad môjho otca a čosi mu zašepkalo do ucha. Z jej dlane, ktorú mala položenú na jeho hrudi vykĺzol malý svetelný lúč. Potom sa narovnala a pozrela sa mi priamo do očí. „Dvihni mu nohy." Prikázala a ja som ju bez slova počúvla. „Holu?" opýtala sa ma načo som len nemo prikývla. Jej pohľad akoby zmäkol. „Mohol to biť infarkt ale neboj sa. Bude v poriadku. O chvíľu by sa mal prebudiť ale radšej ho ešte vezmi na kontrolu k lekárovi. Kto vie čo všetko ten morit už stihol." Povedala, ihneď sa postavila a vydala sa na odchod. „Počkaj." Vyhŕklo zo mňa zrazu načo mi dievča venovalo spýtavý pohľad. „Ďakujem." Povedala som s úľavou v hlase. Dievča sa na mňa len usmialo a znova sa rozbehlo do davu ľudí.

Otec sa prebudil ani nie dve sekundy po tom čo odišla. „Ako ti je?" opýtala som sa ho ustarane. „Trochu ma bolí hlava ale inak mi nič nie je. Čo sa stalo? Prečo ležím na zemi?" opýtal sa ma otec ešte stále ako v mrákotách. „Odpadol si." Jemne som sa na neho usmiala rozhodnutá mu nehovoriť o detailoch. Vyzeral, že to pochopil a z výrazu jeho tváre som usúdila, že viac ani vedieť nechce.