Kráľovstvo svetla

1. Sme na teba hrdí

„Snow,sme na teba takí hrdí. Naozaj je to pocta mať v rodine prvého holu." Povedal otec držiac v ruke pohár šampanského, pripíjajúc mi na slávnostnej večery, ktorú pre mňa usporiadala moja mama hneď ako sa dozvedela, že sa u mňa preukázali rozvíjajúce sa schopnosti holu. Inak povedané človeka vidiaceho moritov, tiene zla. „Naozaj je to šťastná udalosť Mark. Ak Snow úspešne absolvuje akadémiu čakajú našu rodinu zlaté časy. Zlaté časy." Poznamenal usmievajúc sa môj strýko. ‚Ak ju absolvujem.' pomyslela som si kyslo.

Akadémia nebola obyčajná škola. Málokomu sa podarilo ju dokončiť. A nie. Nebolo to kvôli náročnosti štúdia. Málokto sa totiž dožil záverečnej ceremónie. A keďže samotné štúdium bolo náročné na ochranu vlastného krku, viete si predstaviť aký bol výsledný job. Práve preto boli Loriti medzi ľuďmi považovaní za celebrity najvyššieho kalibra. Prečo? Pretože ľudia boli na ich existencii závislí a loriti pri ich ochrane často-krát umierali.

Od čias kedy Ľudia podpísali s kráľom loritov zmluvu prešlo už niekoľko storočí a naša spoločnosť sa časom vyvinula do systému kedy loriti mohli všetko a ľudia im ochotne slúžili. Jedinou výnimkou boli holiti. Ľudia u ktorých sa vyvinula schopnosť vidieť moritov čo im umožňovalo sa pred nimi brániť. Bohužiaľ holiti neovládali svetelnú mágiu a teda boli tými, ktorí v bojoch s moritmi umierali najčastejšie. Väčšinou sa stávali pomocníkmi loritských bojovníkov, vďaka čomu si neskôr oni aj celá ich rodina mohli užívať bohatstvo a slávu.

To vysvetľuje prečo práve moji rodičia namiesto toho aby sedeli plný obáv o môj život usporiadali oslavu a tešia sa viac ako keby sa z ich dcéry stala špičková chirurgička. 

„Dostali ste už z Akadémie konkrétne inštrukcie? Ako sa tam dostane? Viete kde sa tá škola nachádza?" spustila spŕšku otázok moja večne zvedavá teta. 

„Pozajtra máme stretnutie s prezidentom, ktorý pre nových prvákov pripravil slávnostný obed. Tam ich vyzdvihnú ľudia z Akadémie." Odpovedala moja mama skromným tónom. Jej oči plné pýchy ju však prezradili. Bola hrdá, tešila sa, že jej konečne má niekto čo závidieť a pri tom si ani neuvedomovala maličký tmaví kúdoľ prachu,ktorý jej sadol na plece. 

Na druhej strane stola sadol mojej tete na plece rovnaký tmavý chumáčik. Ani jej výraz nebol pokojný v jej očiach sa zrela závisť. Závisť ktorá rástla každým chvastúnskym slovom mojej mamy a čím chumáčik rástol tým väčšmi podnecoval pýchu na pleciach mojej mamy až kým sa oba chumáčiky nepremenili na stvorenie o veľkosti vlašského orecha. Stvorenia sa pomaly prebúdzali, otvárali malinke očičká a rástli im maličké nožičky. Postupne sa s ich maličkými telíčkami pritúlili ku krku oboch žien ako mačiatka túžiace po pozornosti. Ohromene som ich sledovala. Boli to prví moriti, ktorých som za celý svoj život videla. Bolo to prekvapivé, nikdy by som si nebola pomyslela, že by mohli vyzerať tak roztomilo. Nechápala som ako by mohlo niečo tak milučké prinútiť človeka konať tak strašné veci. 

„Snow?Haló... Počuješ ma?!" zamávala mi pred očami vidličkou teta. Omámene som potriasla hlavou. Moriti ma zaujali natoľko,že som úplne stratila pojem o okolitom svete. „A..áno?" opýtala som sa ospravedlňujúcim sa tónom. „Pýtala som sa ťa aké to je byť holitom. Naozaj ich vidíš?" opýtala sa ma jemne urazeným no stále veľmi zvedavým tónom. Jemne som prikývla a môj pohľad znova zablúdil na jej plece. Teta zmätene sledovala môj pohľad až kým ho zdesene nepresunula na svoje plece. „T-to s-snáď nie! Nehovor mi, že vidíš tu vec na mojom pleci!" sykla nahnevane. Znova som len nemo prikývla a ďalej som sledovala čoraz viac zväčšujúceho sa morita. Vyzeralo to tak, že čím je moja teta nahnevanejšia tým sa maličkému viac darí. „Nezmysel pred troma dňami sme boli u azatara!" sykla.

„Snow. Samo o sebe je úžasné, že si sa stala holitom. Nemusíš sa teraz pretvarovať. Naše uznanie už máš." Povedal ujo s mierne nervóznym úsmevom na tvári zatiaľ, čo jednou rukou objal tetu okolo pliec.

 Pokojne som sa mu zadívala do očí. Bol v nich strach. „Myslím, že by ste k nemu mali zájsť znova." šepla som.

„No toto!" skríkla hystericky teta načo ju ujo ihneď začal upokojovať. „Myslím, že by sme už mali ísť Mark. Neskôr ti ešte zavolám." Povedal ujo zatiaľ čo po izbe zberal svoje i tetine veci a zároveň sa ju snažil upokojiť. „V poriadku Joseph. Uvidíme sa inokedy." Usmial sa otec a pri odchode ešte potľapkal svojho brata po pleci.

 „Pf. Takto to vyzerá, keď niekto nedokáže zniesť pravdu." Zatiahla mama hneď ako za nimi otec zavrel dvere.

 „Ty tiež mama." Povedala som stále nemeniac tón môjho hlasu.

„Ja tiež čo?" nechápavo zaklipkala očami mama.

„Tiež zájdi za azatarom." Povedala som načo mojej mame div nevyleteli oči z jamiek. Nevydala zo seba ani slovo, len na mňa celý čas nemo zízala. Rozhodla som sa teda, že bude rozumnejšie ak sa odoberiem do svojej izby. Dnes bolo tej drámy až až a ja mám radšej komédie.

Dúfam, že ste sa dopracovali až sem a príbeh Vás zaujal. :) Bola by som rada, keby ste mi dole v komentároch zanechali nejakú spätnú väzbu  a poprípade aj nejakú tu hviezdičku, ktorá vždy  zahreje pri srdiečku a motivuje v ďalšom písaní. ♥ 

Sonari22♥