Stretli sme vmojej izbe. Ospravdlňoval sa mi za ten večer. Hovoril mi o tom či si pamätám, že spolu chodíme. Ešte k tomu dodal, že nemusíme byť spolu ak nechcem.
"Pamätám si to všetko," klamala som," a som rada, ak by sme to skúsili." usmiala som sa. Podišiel ku mne chytil ma za ruku a pobozkal, potom sa odtiahol a pozrel sa mi do očí. Zasmiala som sa a objala som ho. Stáli sme v strede izby a z počítača mi potichu hral Radical Dace- Welcome Home. Tá pesnička šla stále dookola. My sme si ľahli na...my! To slovo sa mi začali páčiť. Keď už nie som len ja, ale sme my. Ľahli sme si na posteľ a bozkávali sme sa. Pozerala som sa mu do očí a vtedy som si uvedomila, že on bol, je a bude mojim všetkým. Podoprela som si hlavu rukou a pozerala na neho.
"Deje sa niečo?" spýtal sa ma a odkryl mi ofinu z oka.
"Nie, len neverím, že teraz mám po boku teba." usmiala som sa a lahla som si na jeho hruď.
"Tá pesnička sa mi páči." povedal tichým hlasom.
Nakoniec sme zaspali. Škola išla rýchlo ako aj čas strávený s Nickom. Boli sme spolu skor každý deň. Chodili sme na výlety, do kina, do parku, venčiť psov z útulku, doučoval ma, milovali sme sa, objímali sme sa, rozprávali a všetko, čo sa dalo. Dokonca sme sa hrali aj vankúšovú vojnu. už sa to blížilo k roku chodenia. Chystala som pre neho darček. Nevedela som, čo mám vymyslieť, ale chcela som mu darovať hodinky po ktorých veľmi túžil. Raz mi ich ukazoval a bol z nich úplne nadšený. Z práce som chodila o polnoci, aby som si zarobila peniaze. Spávala som len dve hodinky. Boli dosť drahé, ale vedela som, že sa mu budú páčiť. Konečne po dvoch týždňoch nespania som si našetrila na ne. Na druhý deň som ich šla kúpiť a keď som vyšla z obchodu boal som šťastejšia než on asi. Stále som si predstavovala, ako sa z nich teší. Nick bol muž mojich snov. V deň výročia sme sa stretli tam, kde sme spolu začali chodiť. Bol to ten istý bar až na ten rozdiel, že dnes bola nedeľa a bol tam kľud. Keď sme sa stretli pobozkal ma a dal mi červenú ružu.
"Mám pre teba špeciálny darček, zajtra ti ho prinesiem lebo sa ešte dorába."
"Aj ja mám niečo pre teba." podala som mu škatuľku. Otvoril ju a bol nadšený.
"Preboha. Ty si...ako?" nemal slov a nasadil si ich na ruku.
"Pracovala som a zaslúžiš si to." usmial sa a pobozkal ma. Celý večer sme sa rozprávali a popíjali. Nakoniec sme skončili v posteli a bolo to úžasné. Bolo to iné ako predtým. Bolo tam cítiť vzrušenie. Ráno som šla do školy a rozmýšľala som and tým, že keď sa s ním dnes stretnem, že si to zopakujeme. Cez školu mi posielal smsky a vravel mi, že už ide. Mali sme sa stretnúť u mňa. Dala som si jeho mikinu. Zazvonil mi mobil a pozrela som si kto mi volá. Volal mi on.
"Áno láska?" ozvala som sa.
"Julie tu je Nickova mama...prepíč, že plačem, ale Nicka teraz prepadli a tí hajzli ho zastrelili." neverila som, ale všetko mi porozprávala. Plakala som. Vyšla som von a utekala som ďaleko a ešte ďalej. Nevedela som sa zastaviť. Nakoniec som zastala pri parkovisku. Caroline za mnou dobehla a spýtala sa ma, čo sa stalo. Všetko som jej povedala a padla som na zem. Carolinin frajer jej prišiel na pomoc aby ma odviezli na ošetrovňu. Sestrička mi dala injekciu na upokojenie. Zaspala som. Ráno, keď som sa zobudila na oddelení zistila som, že to nebola nočná mora ale pravda. Prešla som do izby a sestrička mi dala lieky. Poobede mi volala nickova mama, že ako sa mám a hovorila mi, že o vo štvrtok bude pohreb. Mama s otcom mi volali zo služobnej cesty či som v poriadkua či nepotrebujem peniaze.
"Si ako telo bez duše." povedala mi Caroline. Sedela som na posteli a mala som na sebe jeho mikinu.
"Potrebujem ísť na pár dní domov." rozplakala som sa.
"Moji rodičia kvôlitomu prídu domov na víkend."
"Majú o teba starosť a Nicka poznali." chytila mi Caroline ruku.
Nevedela som sa s tým zmieriť, že po mojich 20-tich narodeninách odišiel z tohto sveta bez rozlúčky. Nikdy neucítim jeho vôňu, túto mikinu raz vyprať musím a tým zmijem aj jeho. No, krásne spomienky ostanú. Prečo práve taká mladá osoba padla za sprosté peniaze? Prečo? Prečo je všetko také nespravodlivé? Pobalila som si veci a šla som na prvomvlaku domov. Otec prišiel pre mňa stanicu. V aute nepadlo ani slovo. Pozerala som sa na zapadajúce slnko a spomenula som si na naše spoločné chvíle. Na slovo, ktoré som milovala-MY! Už nie sme ani ja a ty, už som len ja. Ale ja chcem aby sme boli iba my. Rozplakala som sa.
"Otec postoj!" postál na kraji cesty. Vystúpila som z auta. Povracala som sa. Otec prišiel ku mne a dal mi do ruky fľašku minerálky. Vypláchla som si ústa a potom som sa napila. Ešte raz som sa povracala. znova som si vypláchla ústa a napila sa. Potom mi bolo lepšie. Otec ma objal.
"Vieš zlatko, raz každý umrie a ty by si mala byť spokojná, že si jeho život obohatila za posledný rok. Mala by si usmiať a spomenúť si, že každú chviľu ste prežili naplno." pustil ma sadol si do auta. Ešte som zostala pri aute a nadýchala som májového horského vzduchu. Pozerala som sa na strmý les a slnko, ktoré svietilo pomedzi vysoké ihličnaté stromy mi pripomenule krásne eltné chvíle s ním. Otec má pravdu mala by som byť spokojná kvôli každej chvíle prežitej s ním. Bohužiaľ, stalos a to. Nik to nevráti späť, ale bol to osud. Mám to brať ako znamenie?
