Prebudila som sa na posteli. Na cudzej posteli. Vedľa mňa niekto ležal a prišlo mi, že som v nemocnici. Uvidela som zamrežované okná. Lenže v nemocnici sú len na psychiatrickom oddelení. Prečo sme v izbe iba dve? Čo sa do riti stalo? Sestrička prišla za mnou.
"Pokojne ležte." Povedala mi a pozrela mi na žilu, kde som mala napojenú infuziu.
"Prosím vás, kde som a čo sa mi stalo?" Spýtala som sa.
"Predávkovali ste sa práškami na spanie, vaši rodičia mali starosť a zaobstarali vám len tú najlepšiu psychiatrickú liečebňu." Snažila sa ma upokojiť.
"Čo? Ja som sa nepredavkovala, ja som chcela len spať..."
"A dali ste si si väčšiu dávku. Áno také prípady sme tu mali, spravíme ti vyšetrenia a testy, pár posedení a pustíme vás domov. " asi si myslela, že ma uspokojí. Pospala som si ďalšie dva dni. Dávkovali ma liekmi lebo si mysleli, že trpím depresiami kvôli Nickovi. Pomaly som prestala komunikovať. Sedela som na posteli a pozerala som von oknom.
"Chceli by ste ísť von?" Spýtal sa ma mladý doktor. Očividne tu bol nový.
"Dobrý deň, volám sa Harry a som tu praktikant. Vy a vaša spolubývajúca, ktorá je momentálne na samotke, ste moje pacientky." Podišiel k mojej posteli. Ticho som sedela na posteli a ďalej som hľadela do okna. Bol západ slnka. Obloha išla so slabomodra do ružovej a z tej do oranžovej farby. Sedela som tam v teplakoch a mikine. Toho praktikanta som si ani nevšimla. Nepretržite som pozerala do toho zamrežovaného okna ako keby tam bolo napísané "východ". Žiaľ nebolo. Mohol by to byť východ z hocičoho, východ z bolesti, východ z depresii, východ z tohto blázninca! Bolo to len okno s pevnými mrežami! O ôsmej ma zobrala sestrička do sprchy a o desiatej mi dala tabletku aby som zaspala. Na druhý deň som sedela v spoločenskej miestnosti na kresle. Znova to bolo o tom istom. Sedela som, mlčala som, pozerala som do okna.
"Pán doktor Styles má dnes s vami posedenie Julie." Zobrala ma za ním. Nechápala som, prečo nám vykaju. Chápem, drahá liečebňa a slušné návyky, ale je to fakt divné. Vošla som do miestnosti a on tam sedel.
"Prosím sadnite si." Ukázal mi na kreslo. Posadil sa oproti mňa. Mal biele obsiahnuté tričko, biele rifle a dlhý biely plášť. Dal si nohu cez nohu a na stehnách ma položený môj spis.
"Takže vy ste sa predávkovali práškami na spanie a teraz mlčíte a tvarite sa, že neexistujete." Prehrabol si rukou husté hnedé kučeravé vlasy. Prečítal si ešte niečo zo spisu.
"Viete rozprávať? " spýtal sa ma.
Sklopila som oči. "Áno viem. To predávkovanie bola len nehoda, učila som sa a potom som nevedela spávať a chcela som len spať, nič viac. " Preglgla som.
"O to lepšie. Volajte ma doktor Styles alebo pán Styles. Mám radšej doktor ako pán." Pousmial sa.
"Pán Styles, kedy ma pustíte domov?"
Nechcela som ho nahnevať, ale vyprovokavali ma k tomu jeho prenikavé zelené oči. Keď ho osvecovalo slnku vyzeral ako anjel. Tie oči a vlasy a aby nebolo málo aj biele oblečenie.
"Snažte sa a pustíme vás. Viete, viem aké je to vo vašom veku študovať a ešte toto sa vám stane ale.."
"Nie, neviete...pán Styles, možno ste rovnako starý ale neviete aké to je. Nemyslím tým študov..." povracala som. Spadla som zo sedačky na kolená. Snažila som sa to zastaviť ale nešlo to. Nemala som už čo a išlo zo mňa niečo červené. Odpadla som a cítila som ako sa ma Harry dotýka aby mi pomohol. Ale ja som zrazu zatvotila oči a vnímala som len tmu.
Potom nejaký neznámy dotyk ma prebudil. Zobudila som sa na lôžku a infuzii.
"Počujete ma? " spýtal sa ma doktor Styles.
"Čo sa...čo sa stalo?" Spýtala som sa, snažiac sa posadiť na posteľ. Chytil ma a pomohol mi sa vyzdvihnúť.
"V žalúdku ste to nemali v poriadku a lieky vám ho len rozdráždili. To, že nejete a nepijete vám spôsobili to, že ste stratili vedomie."
"A teraz?"
"Už by ste mali byť v poriadku, len musíte začať jesť. Zastavím sa ešte za vami." Chvíľu po jeho odchode som pozerala cez okno a zaspala som.
Zobudila som sa na šuchtavé kroky po podlahe.
"Priniesol som vám večeru, musíte niečo zjesť. " položil tacku na stolík.
"Nechcem.... Nemám ani silu
"Tak vás budem kŕmiť. " nabral na lyžicu zemiakovu kašu a začal ma kŕmiť. Stále sa usmieval lebo videl u mňa snahu a pokroky...
