Pomaly som začala jesť. Pomohlo mi jeho dvojdňové kŕmenie. Zatiaľ som komunikovala iba s ním.
"Julie, posedenie u pána doktora Stylesa." Pomaly som sa zodvihla z postele, obula som si čierne conversky a prešla som cez polovicu budovy okolo jedálne do malej zabudnutej miestnosti. Cestou stretávam ľudí, ktorú mi naháňajú strach. Rozprávajú sa sami so sebou alebo sa kolíšu na sedačke, iní sa smejú a strapatia si vlasy a druhí sa zase mlčky prizerajú.
Otvorila som dvere a videla som doktora Stylesa pozerať von oknom. Nachádzali sme sa na prízemí, takže jediné, čo mohol obdivovať bola vstupná brána a pár stromov.
"Sadnite si." Ukázal mi znova na miesto, kde sedávajú jeho pacienti. Sadla som si a on si sadol tiež. Čakala som na jeho otázky takže nastalo trápne asi 5-minútové ticho. Poobzerala som sa po miestnosti. Nastala mi zima a ja som nemala na seba Nickovu mikinu. Chcem ju! V tej chvíli som si želala ju mať. Chladná miestnosť, štyri biele steny, dve hnedé kreslá a police s knihami. Delil nás iba konferenčný stolík na ktorom mal položené poháre a džbán s vodou. Okno mal otvorené, takže z vonka bolo všetko počuť. Počula som známi hlas, počula som mamu. Pozrela som sa na otvorené okno a na neho.
"Nie!" Zakričal. Ja som sa rýchlo zodvihla a utekala som k oknu. On ma dobehol a chytil ma. Ťahal ma späť, ale ja som sa bránila. Chcela som jej zakričať iba o tú Nickovu bundu nič viac. Nakoniec sme spadli na seba. Ja som sa posadila a začala som plakať.
"Prečo plačete?" Pozrela som na neho odmietavym pohľadom.
"V tejto pekelnej diere mi je zima! Cítim sa tu sama! Chcem jeho mikinu, chcem tak veľa? !" Vzlykala som z plného hrdla.
"No tak...zavoláme vašim rodičom aby vám ju priniesli, keď sa budete snažiť. " upokojil ma a objal ma. Potom mu doktor klopal na dvere. Zodvihol sa zo zeme a oprášil si nohavice na zadku. Podal mi ruku a zodvihol ma. Odviedol ma ku kreslu a šiel otvoriť dvere.
"Pán doktor, jednej z vašich pacientok doručili príbuzný oblečenie. Je skontrolované, žiadne ostré predmety sa na ňom nenachádzajú. " podal mu tašku s oblečením.
"A pre koho je to oblečenie?" Spýtal sa a do ruky si vzal tašku a nakukal do nej.
"Pre Julie Bakersonovú." Pokyvol hlavou a zatvoril dvere.
"Možno vám priniesli aj mikinu." Podal mi tašku, no mikina tam nebola. Zapísal si niečo z mojej karty do diára, potom do lekárskej karty a pustil ma späť na izbu. Nemala som chuť ísť na obed. Ani na večeru. Večer sme mali besedu o tom ako sa cítime. Z možností zle-dobre-výborne-a bolo už lepšie som si vybrala to posledné. Neutrálna odpoveď. Pri mojej odpovedi vošiel do miestnosti doktor Styles.
"Si si istá svojou odpoveďou? " spýtal sa ma a prerušil doktorku Vinstonovú.
"Ide vám iba o to aby ste počuli, čo chcete?" Usmiala som sa. Chcela ma prerušiť doktorka ale snažila sa stoličkou posunúť do zadu.
"Pri liečbe ide o úprimnosť. "
"Mám zle. Spokojný? " odpovedala som a odišla som do izby. Za chvíľu za mnou prišiel doktor Styles.
"Zase ste nejdeli." Prisadol si ku mne na posteľ a za chrbtom niečo držal.
"Keď nejem vidím ho."
"Keď nebudete jesť odpadnete, vidíte ho preto lebo ho chcete vidieť a tie prášky môžu byť halucenogenne. Musíte niečo jesť a práve preto som vám priniesol niečo z kuchyne." Zpoza chrbta vytiahol jablko a čokoládovú tyčinku Mars.
"Čokoláda vám dvihne cukor, čo vám dodá energiu a neprespíte celý deň, a stihnete ísť aj do jedálne. " usmiala som.
"Ďakujem. " zahryzla som sa do jablka a on odišiel preč.
"Vidíme sa zajtra ráno, Julie." Pozastavil sa medzi dverami. Ráno ma na posteli čakala Nickova mikina zabalená do ozdobného papiera. Potešilo ma to a ráno som v nej zabehla na raňajky. Videla som doktora Stylesa ako stojí pri jedálni a sleduje pacientov. Usmial sa na mňa. Na sedení sme preberali úprimnosť pri liečbe. Bol nahnevaný kvôli tomu včerajšku. Nazval ma jeho diplomovkou. Povedal mi iba toľko, že tu bude do septembra kvôli jeho pokusu. Ale bolo mi to fuk! (Whatever) Poobede som sa vybrala do záhrady. Sadla som si na lavičku a zatvorila som oči. Počúvala som trenie listov o seba vo vetre a štebotanie vtákov. Cítila som chladnejší vietor ale neutralizovalo ho slnko, ktoré mi palilo na tvár. Trochu som si zdriemla. Zobudila ma doktorka Vinstonová, ktorá mi oznámila, že dnes si spravíme besedu o to ako si predstavujeme našu vysnívanú dovolenku. Zodvihla som sa a odkráčala som do izby. Zobrala som si sprchový gél a osušku. Šla som do sprchy. Po poriadnej sprche som si ľahla na posteľ a počula som ako sa na chodbe rozprávajú doktori.
"Počúvaj ten mladý, aký pokus to robí? "
"Ja neviem, ale jeho 20 ročný mozog nemá dlhú prax v tomto zariadení. "
"Ale určite ide po starších. "
"Prečo si myslíš? "
"Vieš tá 28 ročná Clarisa, čo robí v sektore B hore, tak od nej si minule pýtal číslo. " ďalej som nepočula lebo odišli. Je to mladý chalan a možno chápe moju situáciu, keďže sme obaja zaľúbený. Išla som na večeru a z večere som išla na besedu. "Moja vysnívaná dovolenka je s mojimi deťmi pri mori, kde sú len palmy, chladené koktaily, teplé slnečné lúče a relax." Povedala Mandy po ktorej som nasledovala.
Videla som ako doktor Styles pri každej svojej pacientke vytiahne pero a píše si niečo.
"Krásne Mandy, keď pôjdeš s deťmi k moru, uži si to. A ďalej nasleduje Julie." Zavrela som oči ako to robili ostatní.
"Moja vysnívaná dovolenka je u nás na horách, v zasnežených horách. Rodičia a môj priateľ sedíme na sedačke pri krbe. Pozeráme ako padá sneh, v ruke máme čaj a pozeráme komédiu. Nick, môj priateľ ma drží v objatí, " cez zatvorené oči som začala plakať, slzy mi stekali po lícach, ale ja som v tejto myšlienke neprestávala," a spoločne sa rozprávame o našej budúcnosti. Nick, prečo si zomrel? " rozplakala som sa a sestrička ma odviedla na izbu a pichla mi injekciu.
"Zajtra máš posedenie u doktora Stylesa. Mám vám to odkázať. " po 10 minútach som zaspala a zobudila ma sestrička, ktorá mi doniesla raňajky.
