Rodičia si vybrali týždeň voľno aby mohli byť so mnou doma. Hneď ako som prišla domov, ma mama vyobjímala. Do vane som si napustila horúcu vodu, aby som chvíľu myslela na niečo iné nakvapkala som si do vody olejček. Vyzliekla som si šaty a sadla som si do vane. Pomaly som si lahla do teplej vody, ktorá krásne voňala ako levandule. Rukou som sa dotkla stehna a predstavovala som si ako sa ma dotýka. Potom som sa dotýkala brucha, rúk, pliec a krku. Pripomínala som si ako ma bozkával an krku, ako sa ma dotýkal a spomenula som si na jeho hnedé oči do ktorých som sa tak zamilovala. Boli úprimné ako jeho úsmev, ktorý nebol nikdy falošný. Krásne veľké pery, ktoré ma bozkávali na rôznych meistach na mojom tele. Na chvíľu som mala pocit, že je tu. Po 15 minút som strhla s veľkým plačom. Mama vošla do kúpeľne a začala ma objímať. Podala mi osušku a pripravila mi teplý čaj a tabletky aby som sa uklúdnila. Sadla som si na gauč vedľa otca. Oproti nás hrial krb. Dala som si jeho mikinu. Aj keď som v nej pred chvíľou vracala, ale men to bolo jedno...
"Nie je tu zima." ozval sa otec.
"Viem." pozrel sa na mňa a ostal ticho. Mama v kuchyni umývala riad a potom si k nám sadla.
"Chýbali ste mi. Bola by som rada keby ste si aspoň raz za čas našli na mňa čas. Nechcem čakať znova do úmrtia priateľa aby ste si am všimli." napila som sa z čaju a pozerala som sa od telky.
"Vieš zlatko...my sa veľmi s ockom snažíme, ale..."
"Ale karéria je vám prednejšia. Veď samozrejme, drahá právnciká škola. A vaša dcéra je len sklamanie, že nešla po vašich šlapajách, ale že si vybrala medicínu." prerušila som ju.
"Nie, takto nie je! My sme na teba hrdý, že si išla na medicínu. Nie každý to dokáže a pre nás si všetko, čo máme! "
"Dobre, dobrú noc." zaželala som im a šla som spať.
Bolo to odomňa zlé, že som im an to nič nepovedala, ale mali pravdu. Keby ma nemali radi nevybrali by si týždeň voľna len kvôli mne.
Cez 3 dni som sa psychicky dala dokopy, aby som zvládla pohreb bez zvracania. Obliekla som si čierne šaty a sako, vlasy som si nechala rozpustené. Vedela som, že budem plakať tak som sa ani nenalíčila. Keď sme prišli do kostola, bolo tam veľmi veľa mladých ľudí zo školy aj učitelia. Sadla som si vedľa jeho matky, ktorá ma po celý čas pevne držala za ruku.
Na pohrebe som plakala. Jeho mama mi hovorila, že z tých hodiniek sa tešil, že jej volal a tak mu ich dala do truhly. Rozplakalo ma to asi najviac. Spomenula som si na jeho radosť. Zrazu som mala pred očami ten deň a potom deň, kedy zomrel. Neverila som, že človek može odísť z tohto sveta len tak zo dňa na deň. Milovala som hoa vždy budem.
"Nikdy na teba nezabudnem, milujem ťa." a hodila som na hrob zeminu. So slzami v očiach som sa mame hodila okolo krku. Jeho mama videla, že to zle zvládam a poslala ma domov. Upokojila ma, že to zvládne.
"Ona má ešte školu, po víkende sa vracia a bolo by najlepšie keď sa z toho vyspí." povedala a objala ma.
"Bola si pre neho všetkým a aj si, nezabudni na to." zašepkala mi.
Keď som prišla domov som zaspala v posteli. Neviem či to bola vážne únava alebo tabletky. Po víkende som sa vrátila do školy a musla som všetko dobiehať. V práci som dala výpoveď aby som všetko zvládla. Kúpila som si kávu a energetické nápoje. Popri učení som nespala už tri dni.
"Bože, ty vyzeráš hrozne pospi si." odchytila si ma Caroline v izbe.
"Nie ja to potrebujem dohnať." a učila som sa ďalej. Už mi bolo zle, že som toľko nespala. Robila som všetko preto aby som zaspala, no márne. Išla som nenápadne do ošetrovne a hrabala som sa medzi liekmi. Hľadala som niečo na spanie. Našla som prášky na spanie. Vošla som do izby a dala som si jednu, potom druhú, tretiu, štvrtú...a ďalej. Zaspala som....
