SENSE OF LIFE: Sny Sa Neplnia (3)

61❇NOVÝ ZAČIATOK❇61

O mesiac neskôr...

Andy
Sedím na terase a pijem kávu. Vychutnávam si krásnu aprílovú jar. O pár dní je tu tiež veľká noc, takže je v celku krásne obdobie. Všetko ožíva, sneh je pomaly preč a rodia sa malé zvieratká. To mi akurát pripomenulo našu malú Emily. Je tak roztomilá. Aj keď s Carrie je to poslednú dobu dosť zlé. Je strašne náladová, dieťaťu sa skoro vôbec nevenuje... nechápem, čo sa to s ňou deje. Stále je s Brookom a užíva si s ním po baroch. Domov chodí opitá a Brook na ňu nedáva vôbec pozor. Jej chovanie sa mi ale, že vôbec nepáči. Musím sa s ňou porozprávať.

Vstal som zo stoličky na terase a išiel do Carrinej a Brookovej izby. Brook je preč. Išiel s Blairom na pomôcť mu niečo vybaviť. Mikey a Susan sú na dovolenke a vrátia sa až o týždeň. Harvey je niekde v Helsinkách a Rye Išiel so svojím bratom behať. Vošiel som do izby. Carrie sedela na posteli a telefonovala so svojou sestrou. Hrozne sa pri tom smiala. Ani si nevšimla, že malá plače. Ako môže byť taká nezodpovedná!? Nech si už uvedomí konečne, že je matkou... Bez slov som zobral Emily s kolísky a pri odchode z izby sa na Car zamračil.

Prišiel som dole do kuchyne. Sadol som si na stoličku a vzal si Emily do náruče. Stále strašne plakala. Pozrel som jej do očí:

A: Neplač Em. Som tu ja, tvoj ocko - Andy. Neopustím ťa, neboj.

Ukľudnila sa. Ako keby rozumela mojím slovám. Usmial som sa a pobozkal ju na čelo. Začala sa strašne smiať. (E: Emily)

E: Tata.

Neveril som vlastným očiam. Ona to povedala... ja som ju to naučil. Rozplakal som sa od šťastia. Emily začala tiež plakať. Asi keď ma videla ako plačem tak začala tiež plakať.

A: Nie, nie, nie... neplač maličká. Prosím.

Začal som ju kolísať v náručí a ona sa ukľudnila.

A: T-ty nemáš dôvod prečo plakať... ja áno. Myslíš si, že som tvoj otec ale nie som. Prosím zapamätaj si to. Nie som tvoj otec áno?

Rozplakal som sa ešte viac. Som predsa jej otec ale... nemôžem jej to povedať. Chudák malá, bude žiť v klamstve ale ináč to nejde. Je to pre mňa ťažké. Plačem po noci. Stále. A nikto o tom nevie. Áno je pravda, že v podstate s ňou trávim najviac času ale aj tak to nie je tak ako by malo byť... v normálnej rodine. Zobral som fľašku s mliekom a nakrmil ju. Potom som ju odniesol naspäť ku Carrie. Bezo slova, som sa vrátil naspäť. Už som iba počul z izby:

C: Andy ty plačeš??

Neodpovedal som. Zamkol som sa do izby. Zosunul som sa po dverách až ku dlážke. Plač sa stále stupňoval, no nedal sa zastaviť. Možno si poviete: "To je absurdné, nemôžeš byť tak naviazaný na to decko!" Že nie? Áno môžem. Viete ako malý som to nevedel pochopiť. Ako môže mať niekto takú silnú lásku k dieťaťu, veď je to absurdné! Keď sa narodila Emily tak som pochopil. Začne sa to od počatia a neskončí tu už nikdy...

Nad týmito slovami som sa ešte trochu zamyslel. No potom som uvedomil podstatu toho všetkého. Teraz je to síce pekné ale... raz to skončí, raz na to Brook príde a ja budem mať chuť sa zabiť. 'Pekná' predstava naozaj... Pozrel som sa na fotku kde som ja a Carrie. Bolo to niekedy na začiatku keď sme sa akurát spoznali. Boli to krásne časy ale už sú preč. Už sa to nikdy nevráti, bude to horšie a horšie. Pri tej myšlienke mi napadlo len jedno. Zakričal som:

A: Prečo sakra musím mať tak sku*vený život!!! Prečo práve ja!?

Pri tých slovách som upadol zasa do hlbokého žiaľu a pláču.

OKJ ĽUDIA 650 SLOV. Nová kapitola z novej knihy. Budem rada za koment a vote. Ak ma ešte nesledujete na IG tak môj účet je: milujem_ta123.

LOVE YA♥️