Vrahyňa noci- Následníci

Kapitola 2.

Ben, syn Krásky a zvieraťa, budúci princ, sedel usadený pri stole začítaný do knihy na hodinu Histórie Auradonu. Slová sa mu pred očami začali zlievať a spájať, nedokázal sa sústrediť tak ako iné dni.

Históriu Auradonu musel ovládať čo najlepšie a to nielen kvôli škole. Čakala ho korunovácia, ďalší krok ktorý ho posunul bližšie k tomu aby sa stal kráľom kontinentu, na ktorom vyrastal. Ďalší krok k tomu, aby sa jeho život tinédžera úplne zmenil a začal brať svoju vládu vážne. Vládu nad miestom zvaným domovom.

S toľkými myšlienkami v hlave sa nevedel sústrediť na text pred ním. Nadchádzajúce udalosti boli preňho plné stresu. Cítil sa pod nátlakom, keďže nechcel nikoho sklamať. Hlavne nie svojich rodičov, ktorí pre tento kontinet spravili toľko dobrých vecí.

Zachránili ho pred zánikom a on mal vo všetkom pokračovať. Jeho nové rozhodnutia by mohli zničiť všetko čo jeho rodičia vybojovali za tých niekoľko rokov.

A to nebola reč ani o jeho čudných videniach, na ktoré nemal vysvetlenia. O ktorých nikomu nepovedal. Ani svojej najlepšej kamarátke Audrey, ktorá o ňom vedela všetko. Všetko okrem tej jednej veci.

Myšlienky prúdili Benovi do hlavy rýchlosťou svetla až si myslel, že sa zmení na zviera. Nebolo by to prvýkrát čo by sa to udialo. Ben zachytil v kútiku oka malé pazúriky formujúce sa mu pod pokožkou a rýchlo zahnal svoje myšlienky na veci, o ktorých nechcel rozmýšľať. 

Prestaň, prestaň, prestaň..

Ľahké zaklopanie na dvere ho vytrhlo z rozmýšľania a otočil sa k dverám, aby videl osobu, ktorá mu prišla poskytnúť spoločnosť.

Drevené dvere sa začali otvárať a vpustili dnu jemné žlté svetlo z chodby. Ben si ani neuvedomil aká je tma až kým sa prúdy svetla nedotkli jeho poličiek pri dverách a veľkej kráľovskej postele  pri stene v strede miestnosti zaplnenej rôznymi vankúšami, ktoré mu boli zbytočné.

Na modrý koberec dopadol tieň postavy, ktorá sa nachádzala medzi dverami a Ben zdvihol pohľad. ,,Ruším?" opýtalo sa dievča stojace medzi dverami, hnedé jemne kučeravé vlasy jej padali cez rameno.

Ben sa pousmial a naznačil jej, aby vstúpila. Ružové tenisky vstúpili do miestnosti, ktorá sa ocitla v polotme potom ako zavrela dvere. Cez okno oproti Benovho stola prenikali posledné slnečné lúče a izba sa ocitla v oranžovej prikrývke.

,,Vyrušila som ťa?" opýtala sa ho Audrey a pristúpila k nemu. Ben pokrútil hlavou, ale všimol si kde zablúdili Audreyne oči. Kôš plný pokrkvaných papierov vedľa jeho stola bol tak preplnený, že sa papiere nachádzali aj okolo koša.

Ben si vydýchol a rozum sa mu zas a znova preplnil. Papiere boli len dôkazom toho aký zlý kráľ bude. Veď predsa nevedel ani vymyslieť svoje prvé vyhlásenie. ,,Bude s teba rovnako dobrý kráľ, akým je aj tvoj otec," povedala Audrey akoby čítala jeho myšlienky.

,,Nedokážem vymyslieť nejaký zákon, nieto ešte riadiť celý kontinent. Možno stať sa kráľom nie je mojím osudom," vyriekol svoje obavy Ben. Vedel, že keď to niekomu povie bude to reálnejšie a možno aj pravda, ale nevedel dokedy by mohol v sebe dusiť všetky svoje myšlienky bez toho aby sa nezbláznil.

,,Benjamin Florian nedovolím, aby si takto o sebe rozprával," začala hovoriť Audrey a položila svoju ruka na Benove rameno. Chlapec zdvihol svoje hnedé oči na dievča stojace vedľa neho a uvedomil si, že Audrey bola preňho vždy ako sestra. Už od detstva vždy stáli pri sebe a boli nerozlučitelnou dvojkou.

,,Možno to teraz nevidíš, ale budeš najlepším kráľom akého tento kontinet kedysi mal," povedala a na tvári sa jej mihol úsmev, ktorý Ben príliš dobre poznal. ,,A predsa, kto iný by ma dostal na tie nudné večierky s tými princezničkami." Ben pokrútil hlavou, ale vedel o čo sa Audrey snažila. I keď sa rada zúčastňovala večierkov a obliekala svoje krásne šaty mala čudnú povahu.