Vrahyňa noci- Následníci

Kapitola 5.

Cez steny neprenikal nijaký  zvuk, v miestnosti sa ozýval iba slabý tikot malých strojov rozložených po zemi. Stôl v strede izby bol prázdny okrem jednej malej položky. 

Malé červené svetielko blikalo v rytme srdca až kým neprestalo a zmenila sa na bielu farbu ako oko sirény. Drôty na vrchu malej krabičke trčali na na každú stranu ako malé konáre na strome v Opustenom lese.

,,Takže zhrňme si to. Je cesta von z ostrova a toto malé stvorenie, ktoré si ty vytvoril nás môže dostať von?" položila Mal otázku, ktorá sa jej prevracala v hlave odkedy videla na vlastné oči čo to dokáže, a postavila sa z operadla kresla. 

Carlos, ktorý prekračoval z nohy na nohu, prikývol dvakrát za sebou a zložil si ochranné okuliare. ,,Teoreticky. Ak to bude fungovať, ale iba AK, možno sa nám zmenia životy. A---al--...al," Mal si všimla Carlosovu zmenu v  hlase, jeho trasenie rúk, ktoré si nikto nikdy nevšimol, lebo Carlos bol dobrý herec. Po každý raz čo sa mu to stalo si strčil ruky do vreciek a predstieral, že sa nič nestalo. 

Namiesto toho, aby Mal reagovala na jeho správanie, spravila to čo vždy. Stúpila jednou nohou dopredu a prekrížila si ruky na prsiach. ,,Mhm, čo vlastne je to pekelné nič okolo nás?" opýtala sa ho na zmenu, aby odvrátila jeho myšlienky od toho na čo práve myslel.

Carlosovými očami prebehlo prekvapenie ale aj úľava, ale v momente sklonil hlavu a odvrátil zrak. Mal ako jedna z najlepších špiónok a vrahov, všimla si všetky malé  pohyby a emócie, ktoré Carlos urobil.

História niektorých ľudí je niekedy až tak strašná, že môže vplývať na človeka alebo bytosť po celý čas jeho života. Carlos nebol výnimkou, ale nikto presne nevedel čo sa s ním udialo.

Nikto okrem Mal, ktorá bola najbližšou k rodine akú Carlos kedysi mal. Netrvalo dlho a zistila všetko čo potrebovala vedieť o jeho stave. A nikomu o tom nepovedala. Prisahala si, že nikto nebude vedieť o jeho živote, iba ak to bude chcieť chlapec. A bola pripravená si to zobrať do hrobu. 

Z rozmýšľania ju vytrhol jemný hlások chlapca, ktorý stál pred ňou. Malý chlapček, sotva 5 ročný. Dlhé rukávy mu siahali po rukávy, ale on odmietol dať si ich prešiť. Ochranné okuliare na hlave a malý úsmev na tvári. 

Mal mala pocit akoby zastal čas. Za jeden deň už tretíkrát. Mala pocit akoby sa všetko začalo vracať a ona nebola pripravená tomu čeliť znova. Slabé svetlo obkľučovalo obidvoch a Mal mala pocit akoby neboli sami. 

,,Škola nie je bezpečná," ozval sa chlapček. Mal sa prekvapene posunula bližšie k chlapcovi pred ňou. ,,Čo si to povedal?" opýtala sa ho mrzuto. 

,,Nájdeš zmenu, ale zmena nebude jednoduchá. Cesta, ktorou sa musíš vybrať bude nebezpečná a....,"  ,,Mal? Mal?!" s paralelnej miestnosti ju vytrhla ruka na jej ramene. ,,HM, čo?" opýtala sa ho a uprela oči do jeho hnedých. 

,,Myslel som si, že si niečo vravela. Ale keď som sa na teba pozrel bola si centimeter nad zemou," odpovedal jej Carlos na otázku a v očiach sa mu mihol tieň. Mal sa otočila a prešla ku kreslu pri schodoch. 

,,Mal, je...je všetko vporiadku?" vyslovil Carlos otázku, na ktorú ani Mal nevedela odpoveď. ,,Hm..án..áno je," s malým úsmevom sa otočila naspäť na Carlosa a prikývla. Prekrížila si ruky na prsiach a nahodila postoj dievčaťa, ktorému nič nie je. Tak ju nikto nemohol považovať za raniteľnú. Nemohla si to dovoliť.

,,Tak kde sme to boli?" vyzvala ho, aby pokračoval. Medzitým ako začal rozprávať jej myšlienky prebehli naspäť do temnoty, ale potlačila ich a sústredila sa ďalej.  Carlos sa oprel o stôl a počas rozprávania rozhadzoval rukami.