Štipka šťastia ✅

57

Sadnem si do auta a pozriem sa na mobil ktorý mi svieti na sedadle spolujazdca. Do riti! Dvadsať neprijatých hovor. Dva od Izabely, pätnásť od Jakuba a tri od Martina. Veď dnu som bol len dvadsať minút, kým som vypil kávu a zaplatil za naftu. Volám Izabele, ale je nedostupná. Vytočím Jakuba.

,,Konečne človeče! Neviem kde sa nachádzaš ale čo najrýchlejšie prídi do nemocnice. Izabela je na sále. Pohni si!" znie tak naliehavo, že nezaváham ani o sekundu viac a vyštartujem hneď späť.

,,Čo sa deje?"

,,Sám neviem veľa ale dobré to nie je. Martin ešte nevyšiel a nevieme nič. Bojím sa o ňu."

,,Za dve hodiny budem v Prahe. Počkaj ma tam."

Kurva! Sľúbil som jej, že budem pri nej. Konečne sa rozhodla aby som bol pri pôrode a nestihnem vytiahnuť päty z mesta a Tomáš sa rozhodne prísť na svet. Ešte pred štyrmi hodinami nemala rodiť! Je dva dni po termíne a malý je zdravý. Veď Martin nám niekoľko krát povedal koľko trvá pôrod prvorodičky. Niekto tam hore ma nemá rád. Tomáš, ty stoj nad ňou aby som neprišiel o ňu alebo malého. Nikdy som nechcel nič viac v živote ako byť teraz pri nej. Z diaľnice som zišiel do dedín kvôli hustej premávke. Nohu na plyne stláčam až na doraz. Míňam kilometer za kilometrom, bližšie ku nej. Za celý svoj posraný život som necítil väčší pocit zúfalstva ako teraz.

Čo také hrozné sa mohlo vlastne stať? Deväť mesiacov sa jej nič nerobilo a všetko bolo v poriadku. Možno sa zbytočne stresujem a všetko bude dobré. Čo ak sa jej niečo stane a ja to budem musieť oznámiť jej rodine. Veď oni ma zabijú! Nie, nie, Izabela je tá najsilnejšia žena akú poznám. Veď aj moje stupídne zosmiešňovanie zvládla a nie raz som bol tak hrozný až mi bolo samému zo seba zle. Donútil som ju nechať si Tomáša a teraz trpí zase len kvôli mne!Len jej dávam ďalšie dôvody prečo ma má nenávidieť! Možno je len dobré, že si sa toho nedožil Tomáš. Zabil by si ma keby si videl ako jej ubližujem. Chápeš? Ešte aj toľko rokov po tvojej smrti ti závidím tvoj vzťah s ňou. Nemôže niekto vrátiť čas o takých desať rokov dozadu? Všetky peniaze by som vymenil za taký časovrat aký malá Hermiona. Niekoľko krát pretočiť a urobiť veľa vecí inak. Sú to sračky keď niekto povie, že veľa vecí nemá človek ľutovať len preto lebo v tej chvíli to tak chcel. Totálne kraviny! Prečo nemôže ísť toto rýchlejšie? Kurva! Ak by sa niečo stalo tak by mi Martin volal. Dlane sa mi potia a telo poháňané adrenalínom by predbehlo toto hlúpe auto. Slimák má väčšiu rýchlosť!

Konečne míňam vstupnú tabuľu do Prahy.

Cez mesto idem menej ako predpisovo, kvôli hlupákom čo sa vlečú v autách a nevedia o plynovom pedáli na podlahe auta. Piče tam!

Autom vletím do areálu osvetleného lampami.

Mazda je zaparkovaná najbližšie pri vchode. V behu zamknem diaľkovým kľúčom auto.

Na recepcii sedí ženská v uniforme s úsmevov od ucha k uchu.

,,Prosím vás, Izabela Denková?" vysypem na ňu.

,, Choďte na druhé poschodie, oznámim doktorovi, že ste tu."

Schodmi vyletím. Na chodbe sedia všetci piati, ešte aj Rob. Hlavy majú sklonené k zemi a Jakub s Peťom plačú! Toto nie je dobré.

„Kde je Martin?"

Všetci zodvihnú hlavy a len Braňo sa ozve.

„Vyšiel zo sály a nepovedal nám nič. Sedíme tu viac ako dve hodiny."

„Čo sa stalo?" srdce mi bije ako o závod.

,,Zavolala mi z bytu aby som nešiel k tebe ale sem. Kým som sem prišiel volal som ti. Akurát som dobehol cez dvere keď sa v kaluži krvi zniesla k zemi. V poslednej chvíli som ju zachytil aby sa jej nič nestalo. Recepčná kričala ako zmyslov zbavená. Pomohol som doktorovi ju naložiť na posteľ a odvtedy som ju nevidel. Martin prišiel pár minút po mne. Sebastian, ak zomrie tak ťa zabijem! Bude mi jedno, že skončím vo väzení ale neželaj si ma,"nenávisť a hrozba aká išla z jeho slov ma zarazila.