Poznaj Nepriateľa

1.Nová škola

Na vlakovej stanici bol taký hluk, že som si ledva počula myšlienky. Stála som uprostred nástupištami 9 a 10 a v rukách som zvierala mapu, ktorú som sa snažila rozlúsknuť. Po chvíli som to vzdala. Nikdy som nepochopila ako sa v tom ľudia dokážu vyznať. ,,Dopekla aj s tým!" zamrmlala som si nahnevane a založila ruky v bok. Poobzerala som sa v nádeji, že uvidím niekoho, kto by mi pomohol. Zrazu som zbadala veľmi šarmantného chalana s nádhernými modrými očami a blond vlasmi. Nahodila som okúzľujúci úsmev a zamierila som k nemu. Pri chôdzi som zdôraznila kývanie bokmi a keď mu pohľad skĺzol na ne, pre seba som sa uškrnula. Toto vždy zabralo. Keď som k nemu podišla, usmial sa a spýtal sa ma sexy hlasom: ,,Stalo sa ti niečo, kráska?" Úsmev som zväčšila a zašepkala mu do ucha: ,,Nevieš kde je tu nástupište 9 a trištvrte?" Chalan ma od seba odsotil a ja som sa na neho pobúrene pozrela. ,,Naser si!" vyštekol a obišiel ma. Neodpustil si a silno do mňa vrazil až som sa zatackala. Fajn. Skúsime to inak. Pomyslela som si a oslovila som chlapca, ktorý prechádzal okolo mňa s rovnakým vozíkom s kuframi a klietkou so snehovo-bielou sovou. Pribehla som k nemu a len tak povedala: ,,Tí muklovia sú ale čudní, čo?" Chlapec sa na mňa pozrel ako na šialenca, ktorý utiekol z blázinca, ale prikývol. ,,Uf." Vydýchla som si. No čo. Chcela som si byť istá, že je čarodejník a nie nejaký tupý mukel, ktorý by si zo mňa robil posmešky. Usmiala som sa a rýchlo povedala: ,,Super. Nevieš náhodou ako sa dostanem na nástupište 9 a trištvrte?" Chlapec sa zasmial a povedal: ,,Jasné. Poď za mnou." Chytila som sa môjho vozíka a začala som ho tlačiť za chlapcom.

Po chvíli sa zastavil a ja som doňho vrazila. ,,Prepáč" zamrmlala som a on povedal: ,,Vidíš tú stenu?" Ukázal na tehlovú stenu medzi nástupištami 9 a 10 a ja som prikývla. ,,Pôjdeš rovno oproti nej a nebudeš sa zastavovať. Takto." Utekal rovno oproti stene a keď už bol pri nej, slabo som vykríkla a on ňou akoby prešiel. Zmätene som sa pozerala na to ako zmizol a nadýchla sa. Pevne som sa chytila vozíka a povedala si: ,,Ak narazím do tej steny, prisahám, že si toho chalana nájdem a vlastnoručne ho zabijem." Rozbehla som sa proti stene a keď som bola od nej len pár milimetrov, privrela som oči a čakala náraz. No žiaden neprišiel a ja som prešla portálom na nástupište, ktorého tabuľka hlásala 9 a trištvrte. Spokojne som si vydýchla a poobzerala sa. Na nástupišti vládol hotový zmätok. Deti pobehovali s vozíkmi a citlivé mamičky sa s nimi lúčili ako nasadali do vlaku na koľajach. A ten vlak. Och bože. Bol krásny. Čierno-červený, obrovský a dlhý. Zrazu sa z okienka vynoril kapitán a zakričal: ,,Odchod do Rokfortu! Posledná výzva na nástup" a zapískal. 

,,Poď, musíme si pohnúť." povedal chlapec, ktorý mi pomohol nájsť nástupište a tak ma aj vytrhol z tranzu. Prikývla som a nasledovala som ho. Kufre sme si odložili do batožinového priestoru a naskočili do vlaku. Chlapec hľadal voľné kupé a ja som išla za ním ako psík za svojím pánom. Po chvíli ho našiel a sadol si. Ja som si sadla oproti nemu a zadívala sa naňho. Mal krásne smaragdovo-zelené oči a čierne vlasy. Na nose mal okuliare a pod ofinou som jasne videla jazvu v tvare blesku. Hneď mi trklo kto to je, no nedala som to na sebe znať. ,,Ty si tu nová?" spýtal sa so záujmom a usmial sa. Prikývla som a on pokračoval: ,,Ale nejdeš do prvého ročníka, či? No nechcem ťa uraziť, ale naozaj nevyzeráš na 11." Nervózne sa zasmial a ja tiež. Pokrútila som hlavou a začala som: ,,Nie nejdem do prvého ročníka. Chodila som na školu v Pyrenejách. Na Beauxbatons. Som totiž to z Francúzska. No vykopli ma, pretože som sa nesprávala tak ako oni predpokladali." Odfrkla som si a pozrela na chlapca. ,,A mám 15." Doplnila som a on sa zasmial. ,,Super. Aspoň budeme spolu v ročníku." usmial sa a spýtal sa: ,,Ale nemáš moc francúzsky prízvuk, na to že si z Francúzska." Povzdychla som si a smutne som povedala: ,,Som sirota. Rodičov som nepoznala a bola som v pestúnskej rodine od ktorých som žiadne francúzske slová nepochytila." Chlapec sa zamračil a nečakane my chytil za ruku. Pozdvihla som hlavu a pozrela do tých smaragdových očí. ,,Ani ja som nepoznal rodičov. Viem aké to je." povedal a pustil moju ruku. Prekvapene som naňho pozerala a po chvíli som sa predstavila: ,,Som Nila. Nila Thomasová." podala som mu ruku (nie preto, že by som sa ho chcela dotýkať. No dobre iba možno). On sa usmial a podal mi tú jeho so slovami: ,,Harry. Harry Potter." Usmiala som sa a zložila ruku k telu. Harry sa zasmial a ja som sa naňho udivene pozrela. On si to všimol a povedal: ,,Si asi prvá ktorá pri mojom mene neodpadávala a nepýtala sa ma otázky typu: Och ty si ten ktorý prežil smrtiacu kliatbu a bla bla bla." ,,Myslela som si, že ťa to musí štvať tak som ti dopriala aby si sa tu nemusel na mňa naschvál vyškierať a prikyvovať." Harry ďakovne prikývol a do nášho kupé vtrhlo hnedo-vlasé dievča s orieškovo hnedými očami a za ňou ryšavo-vlasý chalan. ,,Harry tak tu si! Všade sme ťa hľadali." povedalo dievča a sadlo si vedľa mňa. Chalan s oranžovou šticou si sadol vedľa Harryho a pozrel na mňa. ,,A ty si kto?" spýtal sa ma a podozrivo si ma premeral. Okej, tak ten nebude jeden z tých chalanov ktorý sa za mnou budú otáčať. Áno je to tak. Ja som bola vždy tá z ktorej si išli chlapci oči vyočiť. Dievča sa na mňa tiež pozrelo a čakalo na moju odpoveď. Nadýchla som sa a povedala som: ,,Som Nila. Nila Thomasová." ,,Hermiona Grangerová." usmialo sa dievča a kamarátsky mi stislo ruku. Ja som sa usmiala a pozrela na chalana vedľa Harryho. Ten sa zamračil no ruku mi podal tiež a zamrmlal: ,,Ron Weasley." Začal sa rozprávať s Harrym a Hermiona sa ma začala so záujmom vypytovať: ,,Si tu nová, však?" ,,Ehm, áno." ,,A odkiaľ si? Myslím z akej školy, pretože pochybujem že nastupuješ do prvého ročníka." Usmiala som sa. ,,Som s Beauxbatonsu. Vykopli ma odtiaľ. Dlhý príbeh. A áno, nejdem do prvého ale piateho ročníka. Ako vy." Žmurkla som na ňu. Pochopila som, že sú Harryho najlepší kamaráti a budú rovnako starí. ,,Tento rok nás čakajú V.Č.Ú. a ja by som chcela mať veľa predmetov. A čo ty? Čo ťa baví najviac?" spýtala sa a ja som začala rozmýšľať. Na Beauxbatonse toho nebolo veľa. Boli tam samozrejme základné predmety, ale väčšinu času sme sa učili ako byť zdvorilá čarodejnica. Práve preto som často bola v knižnica aby som sa čo to naučila a vyplatilo sa to. ,,Ja ti ani neviem." povedala som a Hermiona sa rýchlo spýtala: ,,A prečo ťa vlastne vykopli?" Ron a Harry spozorneli a ja som sa začervenala. ,,To je dlhý príbeh." ,,No ták." naliehala Hermiona. ,,Cesta je ešte dlhá. Neboj mi to nikomu nepovieme" dobiedzal Harry a ja som sa nechala obmäkčiť. ,,No tak fajn." povedala som a začala som rozprávať: ,,V škole nás učili hlavne správaniu. Mali sme tam aj základné predmety ako Obrana proti čiernej mágii alebo Transfigurácia, no skoro stále sme mali hodiny typu Ako správne piť čaj, Ako sa brániť ako dáma a takéto sprostosti. Preto som veľa času trávila v knižnici. Snažila som sa naučiť to čo som sa nenaučila v škole sama. No a v jeden deň som kráčala po chodbe, celá zamyslená až som do niekoho omylom vrazila. Bola to jedna namyslená žiačka Adalie. Francúzska. No a viete čo jej meno znamená? Ušlachtilá. Pf." odfrkla som si pri jej mene a oni ma so záujmom počúvali. ,,Hneď po mne začala štekať a nadávať do hnusnej siroty a ja som to proste nevydržala a vybrala som prútik. Skríkla som Melfors no a..." ,,To som ešte nepočula. Čo je to za kúzlo?" prerušila ma Hermiona a ja som na ňu pozrela: ,,Ehm, premení to človekovi hlavu na tekvicu." Harry a Ron vyprskli do smiechu no Hermiona po nich zasyčala a kývla mi nech pokračujem. ,,Jej hlava sa zmenila na oranžovú tekvicu a ona s krikom bežala do riaditeľne. O pár minút som tam už sedela ja a riaditeľka mi oznámila, že už dlhšie nebudem študovať na ich škole a že napíše Dumbledorovi. No a teraz som tu." Všetci traja na mňa pozerali v nemom úžase. Ron sa ozval ako prvý: ,,Páni dievča teba by som nechcel naštvať. Odteraz ťa mám rád." Zasmiala so sa a vtom sa Hermiona ozvala: ,,Musíš ma naučiť takéto kúzla." Prikývla som a chcela som niečo povedať no vtom ma Hermiona prerušila: ,,Ako to že nemáš francúzsky prízvuk?" S Harrym sme sa na seba pozreli a ja som pokojne odpovedala: ,,Nepoznám rodičov. Bola som v pestúnskej rodine." Hermiona prikývla a ja som povedala: ,,Idem nájsť pani s tým vozíkom čo išla pred chvíľou okolo. Nejako mi vyhladlo. Chcete niečo?" Všetci traja pokrútili hlavou a ja som vyšla z kupé. Kráčala som úzkou chodbičkou a sem tam som omylom vrazila do ľudí čo tam stáli. Po chvíli niekto vykríkol: ,,Pozor!" a dotyčný ma chytil za zápästie a vtiahol do najbližšieho voľného kupé. Schmatol ma tak silno, že som to neustála a spadla na sedadlo. ,,Čo to dopekla robíš!" skríkla som a pozrela na toho idiota, čo ma sem priam surovo vtiahol. Predo mnou stál vysoký chalan s hnedými strapatými vlasmi a čokoládovo-hnedými očami. Na tvári mu pohrával úškrn a premeral si ma od hlavy po päty. ,,Už si prestal s prieskumom môjho tela?" spýtala som sa ľadovo a on sa ešte viac uškrnul. ,,Ešte som ťa tu nevidel. Si nová." Nebola to otázka no ja som aj tak pokojne odpovedala: ,,Áno." ,,Som James. James Camless. A ty?" ,,Nila Thomasová." zasyčala som a neobťažovala som sa mu podať ruku. ,,A ak ma teraz ospravedlníš, rada by som sa išla prezliecť do hábitu." Pretisla som sa okolo neho a vrátila sa späť do kupé a čakala som kým budeme v Rokforte.