Černokňažníčka ✔ [HP FANFICTION]

42. Dear Diary

Draco Malfoy

Toto meno som poznala už od vtedy, čo som bola malá, pretože Severus Snape mi vždy toho veľa hovoril, ale pravdu povediac, tohto chlapca sa nedalo prehliadnúť na Rokforte už od prvého dňa v tejto čarodejníckej škole...

Všetko to začalo jeho aroganciou a posmeškami, ktoré boli na chlapca v jeho veku, ešte aj Slizolinčana, úplne typické, ale mňa tieto veci nikdy netrápili, takže som to smelo ignorovala.

Nejdem spomínať, tie primitívne výkyvy jeho uboleného ega, keď som ho porazila pri prvom súboji, ale skôr chcem aspoň spomenúť ten deň, kedy do mňa hodil papierik s takou vyhrážkou, ktorá ma v podstate ani nenaštvala ani neprekvapila, ale skôr otravovala, pretože som nechcela, aby si cela škola myslela o mne a Severusovi, že máme milostný vzťah, ale povedzme si úprimne, netrápilo by ma to, len problém by bol taký, že by to pošpinilo Severusove meno, čo som nechcela, takže som s jeho hlúpym stretnutím súhlasila, na ktorom som mu v hneve hodila do tváre pravdu o vzťahu Severusa Snapea a mňa...

I keď ma vychovával tak úžasný človek ako Severus, nedokázala som prestať myslieť na moju rodinu, ktorú si síce nepamätám, no i cez to mi chýba... Vždy som mala taký neúplný pocit... Nielen preto, pretože som nežila zrovna kľudný život a ani pravdepodobne nebudem, takže nemala som dôvod mať plnohodnotný a normálny život, zvlášť nie, keď som sa zaplietla s Dracom Malfoyom.

Po bozku v Nemocničnom krídle so Slizolinským chlapcom som ozajstne nevedela, čo to všetko znamená alebo znamenalo, ale veci sa v podstate utriasli a ja som išla ďalej...

A potom ma ten Slizolinčan znova zmiatol, tento raz komplimentom na plese, kde, nebudeme si klamať, vyzeral dobre...

A potom prišiel piaty ročník, ktorý zmenil skoro toľko, ako šiesty.

Draco ma zachránil pred Filchom, pretože ten starý hlupák poslúchal Umbrigeovú, takže viac moje chodenie po chodbách nebolo možné, no on ma stihol schmatnúť do Slizolinskej klubovne skôr, ako Pani Norrisová stihla zamňaukať.

A to bol druhý raz, kedy som sa stretla s perami Slizolinčana... Tú noc som si odniesla od neho nielen fialové otlačky na krku a jeho metlobalový dres, ale aj udivené pohľady okolia.

Po hádke pred Veľkou sieňou, sme uzavreli "priateľstvo"...

Obidvaja sme vedeli, že nie sme úplne priatelia, ale snažili sme sa to zakryť aspoň pred samými sebou...

Po tom, ako som uvidela Pansy a Draca vo veľmi znepokojujúcej polohe, pohádali sme sa... Neviem prečo, ale vtedy som strašne žiarlila. Tá predstava, že si radšej vybral ju ako mňa, mi bolo nielen do hnevu, ale aj do sklamania a plaču. Nepripisovala som to láske...

Po súboji na ministerstve sa dozvedel to, čo som... Stala som sa smrťožrútkou a on bol ten, ktorému som to prvá povedala...

Po noci v nemocničnom krídle sa veci vrátili do normálu... Až do okamihu, kedy si vypočul môj rozhovor s Harrym a Ronom len z polovice a jeho slovami ma následovne zlomil na márne kúsky. Vtedy som si myslela, že v živote už nebude nič také ako predtým, pretože človek, ktorého som milovala, ma neznášal... Teda aspoň som si to myslela. 

Leto prešlo a my sme nastúpili do šiesteho ročníka...

Po neviem akom čase, sme si všetko vykričali do očí a zistili, že celý čas sme verili tej nesprávnej verzii... Moje srdce vtedy jásalo, pretože opäť vo mne vznikla nejaká iskierka, ktorá ma donútila sa do neho zamilovať ešte viac, no nevedomky.