Na dne

Náhľad do Minulosti 1/2:

Je ťažké povedať, kedy sa celý tento príbeh začal.... Zrejme vtedy, keď som sa narodila.

Bolo to 5.júna 1996, tesne pred piatou hodinou ráno. Vtedy som po prvýkrát zočila svetlo tohto sveta.

To bol môj prvý krok spravený k tomuto mizernému životu.

Už ako päť ročná som pomaly zisťovala, že to tu nebudem mať jednoduché.

Vyrastať v cudzom prostredí, bez otca, s neznámymi ľuďmi a tyranskou matkou nebol zrovná môj splnený sen. Často som uvažovala nad tým, aké by to asi bolo mať otca. Prirodzené by bolo, keby moje prvé slová boli mama a tata .Namiesto toho boli moje prvé slová nebi ma! Samozrejme, že som používala aj slová ako mami, baby, dedo, papať a podobne. No výkrik nebi ma, tiež nebol zriedkavý.

Keď som mala sedem, narodila sa sestra. Už predtým, ako to decko prišlo do našej rozvrátenej rodiny som bola odsúvaná na druhú koľaj. No a potom sa to zhoršilo ešte viac. Krik, plač a hádky na dennom poriadku.

Keď som mala 14, pridali sa k tomu všetkému aj úteky z domu no a v 15tich ma matka dobila tak, že som to jednoducho nezvládla a utiekla preč. Spravila zo mňa psychopatku, kričala a udierala hlava-nehlava. Peru som už mala celú dohryzenú, z nosa mi tiekol hrubí prameň bordovej krvi, na krku som stále cítila jej prsty, ako ma škrtia.

Už som ďalej nevládala. Odhodlane som sa postavila a z pultíku schmatla mobil. Rozbehla som sa ku schodom, no ona ma dobehla a zdrapila za zápästie.

"Kam si myslíš že ideš? "povedala vtedy.
"Hoci kam, kde nebudeš ty!"
"Nikam nejdeš!" silno mi stlačila zápästie. Cítila som, ako mi nechty zarýva až do mäsa, ako ma páli každá rana utŕžená tento večer a chcela som čo najskôr odísť preč, a už nikdy sa sem nevrátiť.
"Pusť ma prosím." pamätám sa, že som sa snažila viac neplakať a hovoriť tichým hláskom.

Ona na mňa zrevala že nikam nepôjdem a ja som na oplátku zrevala na ňu, nech ma okamžite pustí, inak ma už nikdy viac neuvidí.

Ona ma pustila a sotila do mňa tak, že som neudržala rovnováhu a spadla zo schodov. Skotúľala som sa po všetkých dvadsiatich štyroch schodoch až dole, kde som pristála na tvrdej, kovovej mreži.

Ako ďalšiu si pamätám prenikavo silnú bolesť ľavej ruky a jej zhrozený výraz z toho, čo práve spravila.

"Beccy, prosím, prepáč mi to." počula som jej hlas akoby z tunelu.
"Nepribližuj sa ku mne." zastonala som cez bolesť. Zbierala som posledné štipky energie, snažila som sa postaviť a celkom dobre mi to aj šlo.
"Beccy, prosím." pomaly ku mne schádzala schodmi dole.

"Nepribližuj sa ku mne!" skríkla som, keď som sa pozviechala na nohy.

Posledná veta, ktorú som adresovala priamo jej bola, že už viac nemá dcéru a dala som sa do behu. Utekala som naprieč dedinou, kolená sa mi podlamovali únavou, no zastaviť som sa bála. Bála som sa, že by šla za mnou.

Utekala som po hlavnej ceste preč z tejto dediny. Neustále som sa obzerala za seba, či ma náhodou nesleduje a až keď som si bola istá, že nie je za mnou, som zaliezla na kraj lesa a vytiahla mobil.

Vyťukala som číslo a nechala to zvoniť.
"Prosím?"
"Potrebujem pomoc! Musíš po mňa prísť!" povedala som takmer šeptom do mobilu.
"Beccy? Čo sa deje?"
"Vysvetlím ti to potom. Teraz po mňa musíš čo najskôr prísť. Som tam, kde vždy."Do ruky mi vystreľovala pálčivá bolesť a len v tenkých roztrhaných rifliach a tričku s krátkym rukávom mi už zostávala zima.
"Za desať minút som pri tebe. Nikam nechoď."

Často premýšľam nad svojou minulosťou. Nad tým, ako sa ku mne vlastná rodina otočila chrbtom a nad tým, že nebiť v tom čase Chrissa, dnes by som tu už zrejme nebola.

Teraz mám 18 a dnes sú to presne tri roky od incidentu so schodmi. Nostalgické spomienky, ktoré ma bodajú v mysli ako rozzúrené sršne mi lietajú jedna radosť v hlave.

Tento príbeh je o tom, ako som sa ocitla na dne a ja sa vám pokúsim ho priblížiť.