Zostal popol [GoT Fanfiction]

8. Kapitola

Leona sa ešte v noci vytratila späť do svojich komnát a hneď skoro ráno poprosila jednu svoju novú komornú, aby jej pripravila kúpeľ. Potrebovala si konečne zmyť krv, ktorá mala zaschnutú na nohách.

„Teba nepoznám, ako sa voláš?" spýtala sa komornej.

„Shae, pani moja," odvetila jej vysoká chudá žena, s tmavými vlasmi, rozhodne nebola miestna. A určite nikdy nepracovala ako komorná, to si bola istá, lebo bola veľmi nešikovná. Avšak sa jej marilo, že jej otec spomínal, že túto ženu jej najal ako komornú. „Voda je už teplá. Pomôžem vám?"

„Nie," pokrútila Leona hlavou. „Chcem sa okúpať sama."

„Ale, pani moja..."

„Shae, nechci, aby som na teba bola hrubá. Urobím to sama!" rozkázala Leona a tak jej komorná opustila miestnosť.

Leona vliezla do teplej vody a okamžite si očistila stopy krvi skôr, akoby si to niekto všimol. Potom si vychutnala kúpeľ. Zatvorila oči a v myšlienkach spomínala na predchádzajúcu noc. Zapýrila sa pri niektorých spomienkach a ani trochu neľutovala, čo urobila. Aj keď bola presvedčená, že otec by ju za toto zabil.

Shae sa o pár minút ale vrátila s čistými ručníkmi. Pomohla Leone von z kade a pozrela sa na ňu. „Lady Leona?" oslovila ju.

„Áno?"

„Urobila som vám mesačný čaj," riekla jej. „Myslím, že by ste ho mali vypiť."

„Ty..., ty vieš..."

„Áno," prikývla Shae. „Nikomu to nepoviem, to sa nemusíte báť."

„Vie to aj niekto iný?"

„Neviem. Jednoducho som to na vás videla," riekla jej Shae. „Viem to rozpoznať."

„Dobre, ďakujem, Shae, určite ten čaj vypijem," prikývla Leona a dovolila jej, aby jej pomohla s obliekaním. „A varujem ťa, ak to niekomu povieš, dám ťa zabiť!"

„Nikomu to nepoviem, lady Leona," prisľúbila jej Shae. „Avšak mali by ste byť opatrná. Komorné bývajú veľmi zvedavé."

A mnohé určite donášajú Cersei, doplnila v duchu Leona. Preto jej otec vybavil novú komornú, takú ktorá snáď Cersei nič nepovie. Leona však uznala, že Shae má pravdu. Musela si dávať pozor. O jej malom romániku s absolútne nevhodným mužom by sa nemal nikto dozvedieť.

***

„Každým dňom si stále krajšia a krajšia, lady Leona!" Lichotil jej Bronn, ktorého stretla v záhrade. „Vždy som si myslel, že dornské ženy sú najkrajšie, ale vtedy som ešte nepoznal teba, drahá lady."

„Tieto slová by určite nechcel počuť môj otec," odvetila mu Leona.

„Tvoj otec tiež vie oceniť krásu ženy, prečo by som to nemohol oceniť ja?" spýtal sa jej. „Hlavne, ak je to pravda."

„Ďakujem," povedala mu Leona a venovala mu úsmev. „Mal si veľa žien?"

„Si veľmi zvedavá, lady."

„Áno, to som pravdepodobne som," prikývla.

„Dosť," priznal sa jej. „Veľa z nich nebolo ani z polovice tak krásnych ako ty."

Leona sa zasmiala. Nevedela, či tie lichôtky myslí vážne, ale klamala by samú seba, keby si nebola priznala, že jej to naozaj lichotilo. Bronn bol teraz veliteľom kráľovskej gardy, dostal rytiersky titul od jej otca. V boji ho však nikdy nevidela, hoci čo to o ňom už počula. A rozhodne nepatril medzi škaredých mužov, aj keď úplne jej typ rozhodne nebol. „Myslela som si, že veliteľ kráľovskej gardy má dosť veľa práce a rozhodne nemá čas zhovárať sa s kráľovou sesternicou."