Zostal popol [GoT Fanfiction]

21. Kapitola

Jorah bol sám sebou prekvapený, že tú ženu pobozkal. Nemal to v skutočnosti vôbec v pláne, ale keď pred ním stála a hľadela na neho tým jej pohľadom. Neuveriteľne mu pripomínala jeho manželku a staré spomienky, ktoré si myslel, že pochoval, ale očividne sa tak nestalo. Bol dokonalo zmätený svojím správaním.

Keď mu lady Leona oplácala bozky, na malý okamih si predstavil, že by mu takto bozky oplácala aj Daenerys Targaryen, ale o tom mohol naozaj iba snívať. Teraz bolo pre neho dôležité, aby sa k nej mohol vrátiť. A kľúč k tomu bola práve Leona Lannister.

Ale čo ak mu Daenerys neodpustí? Nebolo by lepšie jednoducho ísť ďalej a zabudnúť na ňu?

Nie, to u neho neprichádzalo do úvahy, aspoň nie zatiaľ. Musel sa k nej dostať späť a požiadať ju o odpustenie. Veril, že jej nebol nikdy ľahostajný a hoci ho nemohla milovať, vážila si ho ako priateľa a poradcu. O toto postavenie nechcel prísť. Chcel ju žiadať o odpustenie, až kým mu neodpustí a on sa bude môcť vrátiť a znova jej radiť. Chcel ju vidieť, ako si sadá na Železný trón a ako vládne krajine, ktorá ju potrebuje. Vedel, že ľud ju bude milovať, že Západozem bude mať konečne skutočnú panovníčku, ktorej bude v prvom rade záležať na poddaných. Videl ju už oslobodzovať otrokov, zachraňovať životy. Vedel, že ona je tá pravá a že ak si niekto zaslúži Železný trón, tak je to Daenerys.

Naozaj veľmi pritom chcel byť.

A zároveň nechcel prestávať bozkávať tú ženu.

Nakoniec to bola ona sama, ktorá bozk ukončila. Pozrela sa na neho tými veľkými očami, v ktorých sa už predtým stratil. Nič nehovorila, len sa pozrela aj von oknom. Stmievalo sa.

„Si unavená?" spýtal sa jej. Už aj on odhodil formality.

„Áno," prikývla. „Ale ešte by som rada dojedla hrozno," odvetila a podišla k malému stolčeku v izbe a vzala si strapec hrozna, ktoré jej ešte zostalo. „Chceš?"

„Nie," pokrútil hlavou.

„Milujem hrozno," vravela Leona, keď sa usadila na posteľ a pochutnávala si na bobuľkách z hrozna. „V Kráľovom prístave ho bolo toľko," šepla a jej hlas sa zvláštne zlomil. Opäť jej zrejme chýbala jej rodina.

„Skúsim ti zajtra nejaké znova zohnať, ak by si chcela," usmial sa na ňu.

„Áno, chcela," odvetila mu a opätovala mu úsmev.

Keď jej to hrozno ráno doniesol, bola nadšená a usmievala sa na neho. V skutočnosti sa na neho usmievala od chvíle, čo sa strhol chaos kúsok od hostinca, v ktorom teraz boli. Bola presvedčená, že jej tam zachránil život a zrejme mu začala dôverovať. Zachraňoval ju preto, lebo ju potreboval. Pravda však bola, že aj keby nebola taká cenná a dôležitá, nemohol by ju tam nechať. Videl jej prázdny pohľad, to ako sa triasla, ako zbledla a ako vôbec nevnímala. Akoby ju tam mohol nechať?

Nedovolila by mu to jeho rytierska česť a ani jeho svedomie. Napriek všetkému, čo kedy urobil, sa nepokladal za zlého človeka.

Nikdy by nenechal ženu v núdzi. A už vôbec nie takú peknú ženu, akou bola Leona Lannister.

Prečo stále musí myslieť na to, aká je pekná?

Čo sa stane, ak ju predá Daenerys? Možno sa Leona Lannister nedožije ďalších dní. Má v pláne ukradnúť jej budúcnosť. Potom by už nikdy neuvidel jej veľké oči.

„Naozaj nechceš?" spýtala sa ho znova a tým ho vytrhla z myšlienok.

„Nie, ale ďakujem," odvetil jej.