Zostal popol [GoT Fanfiction]

30. Kapitola

Zima sa blížila.

To bola rozhodne jedna veľká pravda.

Cesta na Sever nebola jednoduchá a čím sa blížili viac a viac, prituhovalo stále viac. Sandor mal na sebe hrubú kožušinu, ale aj tak mu miestami bolo chladno. Áno, pridal sa k Bratstvu a teraz smerovali na Sever. Naozaj nevedel, čo ho čaká a či urobil dobre, ale keďže nemal iný smer, nemal veľmi na výber. A Bratstvo malo aspoň vždy čo k jedlu a k pitiu a to bol momentálne pre neho základ.

Zima mu pomáhala nemyslieť na rôzne veci. Ubehli ďalšie týždne, pretože cesta na Sever zabrala istú dobu.

Blížila sa noc a veľmi husto snežilo. Kone už tiež ledva zvládali cestu.

Thoros zase komentoval situáciu ohľadom noci a zimy a Sandor mal týchto jeho kecov už celkom dosť. Stále sa čudoval sám sebe, ako vôbec môže toto zvládať. Nielenže musel celé týždne počúvať Aryu Stark, teraz počúva večne opitého kňaza a do toho ešte aj Dondarriona, ktorému by najradšej vypichol aj druhé oko.

„To ti Pán svetla pošepkal do ucha?" spýtal sa ho zamračene. „Sneží, Thoros, fúka vietor, Thoros, bude studená noc!" Uškrnul sa na neho.

„Si mrzutý starý medveď, Clegane," riekol mu Thoros. „Nechceš rum?" spýtal sa ho a vytiahol z pod kožucha svoju čutoru.

„To sladké svinstvo neznášam!" odsekol mu Sandor a pritiahol si kožuch viac ku krku, aby mu tam nefúkalo.

„Prečo máš stále tak hroznú náladu?" spýtal sa ho Thoros.

„Skúsenosti." A neistota. A smútok. Spomienky. Všetko. A predovšetkým to, že neviem, čo sa stalo s ňou. Že mi to ničí celé moje vnútro a mám sto chutí otočiť tohto koňa a ísť to zistiť, aj keby ma to malo zabiť.

Prešli ešte kúsok, keď narazili na osamotenú chatrč, ktorú si Sandor pamätal z dôb, kedy tu bol s Aryou. V tomto dome ich pohostil starší muž a jeho dcéra. Ráno im Sandor ukradol peniaze, lebo si myslel, že dlho neprežijú a mŕtvym sú peniaze aj tak na nič.

„To vyzerá ako dobré miesto na noc," zhodnotil Dondarrion.

Sandor tam veľmi nechcel ísť. Nevedel, či starý muž náhodou ešte nežije a určite by si ho pamätal.

„Nepáči sa mi to tu," zhodnotil, keď podišli bližšie. Z komína však nestúpal žiaden dym a chatrč vyzerala opustene.

„Na veľkého chlapa máš často strach," zhodnotil Thoros, zosadol z okňa a priviazal ho o ohradu.

„Poviem ti z čoho strach nemám! Z plešatého idiota, akým si ty! Myslíš, že tento tvoj drdol na hlave niekoho zmätie? Plešatec!" Odsekol nahnevane a odpľul si na zem.

Thoros z Mýru sa na neho iba škeril a to Sandora skutočne vytáčalo. „No tak, možno si tu schovali nejaké pivo!"

No, áno, to by si naozaj dal. Ale odpoveď poznal. „Neschovali."

Keď ale nakoniec vošli dnu, dom bol naozaj pustý. V rohu v miestnosti na posteli, boli dve kostry. Muža a jeho dcéry. Sandor na nich hľadel celkom smutne. Mal pravdu, do zimy nevydržali.

Zatiaľ čo všetci hľadali jedlo v pivnici, Dondarrion podišiel k nemu a hľadel na dve mŕtvoly. „Ako si myslíš, že to pre nich skončilo?"

„Smrťou!"

„Dievča zomrelo v otcovom náručí. Obaja sú pokrytí krvou a nôž majú u nôh. Podľa mňa trpeli hladom a aby nemusel svoju dcéru vidieť trpieť, ukončilo to pre nich oboch..."