Zostal popol [GoT Fanfiction]

38. Kapitola

„Tak, povieš mi, čo sa ti všetko stalo?" spýtala sa Leona, nadvihla hlavu, ktorú mala doteraz položenú na jeho hrudi a vyhľadala jeho oči. On ju zatiaľ hladil po chrbte. Stále sa chvela pod jeho dotykom. „Od začiatku najlepšie."

„Si strašne zvedavá."

„Vždy som bola," prikývla. „Tak už hovor, chcem to vedieť! Viem, len pár vecí. Prečo si uniesol Aryu Stark? Ako to, že ťa porazila Brienne z Tarthu? Ako si došiel k tej jazve na krku? A ako si sa ocitol za Stenou?"

Sandor sa zasmial. „Ako si to doteraz vydržala nespýtať sa?"

„Ťažko," povzdychla si.

„Tú jazvu mi urobili muži tvojho starého otca," povedal jej nahnevane. „Snažili sa ma dostať a jeden z nich ma pohrýzol do krku. Mal som tú ranu vypáliť, ale nemohol som..., nechcel som vidieť oheň."

Leona súcitne prikývla a rukou ho pohladila po zjazvenom líci. „Tú jazvu máš kvôli mne," prikývla akosi smutne. Nepáčilo sa jej, že mu pribudli nové jazvy, veď ich už mal aj tak dosť veľa, a že ona je dôvodom jednej z nich.

„Kvôli tebe by som mal aj tisíc jaziev," odvetil jej Sandor bez váhania.

Usmiala sa na neho. Niekedy presne vedel, čo povedať, aj keď nebol mužom slov, ale skôr činov. „Tak, čo sa stalo? Povieš mi celý príbeh?"

„Evidentne sa tomu nevyhnem," prikývol a dal sa do rozprávania. „Keď som opustil Kráľov prístav dostal som sa do pazúrov Bratstva bez zástavy. Dondarrion bol jeden z ich členov a ešte ten večne ožraný kňaz Thoros z Mýru. Tí bastardi ma chceli zabiť, potrestať za hriechy môjho brata. Bojoval som s Dondarrionom o svoju slobodu a porazil som ho. Zabil som ho."

„Ale on žije..."

„To ten ich zasraný Pán svetla, privádzal ho späť."

„Takže je to pravda," usúdila Leona. Doteraz si myslela, že Dondarrion si nej robil žarty, ale vedela, že Sandor by jej v tomto neklamal. „Beric vravel pravdu, keď mi povedal, že zomrel už šesťkrát. Zaujímavé."

„Na Dondarrionovi nie je nič zaujímavé!" odsekol jej Sandor nahnevane, ako keby žiarlil. „Nemám ho rád!"

Leona nezisťovala, prečo ho nemá rád, divné by bolo, keby ho rád mal. Rukou mu hladila chlpy na hrudi a radšej zmenila tému a pýtala sa ďalej: „Vybojoval si si svoju slobodu a čo bolo ďalej?"

„Nemal som žiadne prachy, dievčatko moje," pokračoval a rukou ju pohladil po vlasoch. „A v noci som natrafil na Aryu Stark. Aj ju vzalo Bratstvo, chceli ju vrátiť jej matke. To isté som mal v pláne aj ja. Zaniesť ju na Dvojičky, kde sa nachádzala jej matka a brat. Vypýtať si za ňu slušné prachy a odísť niekam ďaleko. Lenže jej matku a brata zabili na hrade Waldera Freya."

„Áno, viem," prikývla Leona smutne. Toho času ešte bola v Kráľovom prístave a presne si spomínala na nešťastnú Sansu Stark, keď sa to udialo. Bolo to skutočne nešťastie a mohol za to všetkého iba Tywin Lannister. Koľkým ľuďom zničil život, aby dosiahol svoje?

„Tak som ju chcel zaniesť k jej tete do Údolia," pokračoval Sandor.

Leona ho vyrušila, keď sa pretočila a zadívala sa na stôl, kde ešte stále bol strapec hrozna. „Smiem si dať hrozno?" spýtala sa ho.

„Veď je pre teba," odvetil jej. „V Kráľovom prístave som ťa nikdy nevidel jesť nič iné. Dondarrion ho chcel zjesť, ale udrel som ho po ruke. Je tvoje."

Zasmiala sa a potom vstala z postele. Ešte stále sa jej triasli nohy. Cítila na sebe jeho pohľad, ako sleduje jej nahé telo, ktoré kráčalo k stolíku, kde bolo jej milované hrozno. Pamätal si takýto detail, ako má hrozno rada. Odtrhla si jednu bobuľku hrozna a dala si ju do úst. „A prišli ste do Údolia?" spýtala sa Leona a odtrhla si ďalšiu.