Posolstvo prvej vločky 🔚

Krok vpred

Dva pomyselné ohnivé jazyky, bažiace po prepletení sťa reťaz brány pekiel, spaľované horúčavou vášne. Telá vzdialené na dotyk ruky a duše hoc každá iná našli útechu jedna v druhej. 

Snažiť sa pochopiť to neviditeľné spojenie by bolo zcela zbytočné. Neznámy ľudia, ktorých osud zviedol k poznaniu, zdanlivo nedostupní by sa mohli nechať ovládnuť situáciou. Muž a žena, ako to bolo od nepamäti, vzduch nabitý feromónmi a žiadostivosť po naplnení túžby. 

„Nepokúšajte ma, Grace,” zavrčal, no jeho hlas bol mäkký, vábivý ako pohár teplého kakaa v neskorý večer.

V skutočnosti bolo ešte len skoré ráno. I tak sa však javil zachmúrený deň, čo značili po nebi sa preháňajúce sivé snehové mraky. 

„Patrick, nehnevajte sa. Iba som vám chcela ukázať, že vo vás stále vidím schopného muža.” 

Tie slová sa jej hovorili tažko, aj keď už nebola v zajatí Patrickovho vyžarovania, stále sa nespamätala z toho, čo sa tu dialo. Áno, občas sa správala nepredvídateľne, paradoxne ju však po čine takmer ihneď zaplavili pochybnosti o svojom chovaní. 

„Schopného?!” uisťoval sa, „v akom smere, slečna?” nepriamo si ju doberal. Jednoducho mu to vykĺzlo. 

„Vravím len, že ste mužom, ktorý dokáže prekonať akékoľvek bremeno. No vy to nevnímate. Máte strach zo zlyhania, pretože si myslíte, že len vďaka vášmu úspechu vás môžu mať ľudia radi.”

„Očividne ste boli dobrou študentkou psychológie” poznamenal lakonicky, prechádzajúc miestnosťou, „avšak ja nie som váš učebnicový príklad.”

Sprevádzaný štrngotom si nalial do skleného pohára väčšie množstvo rumu, oprel sa o drevený stôl a rozopol si niekoľko gombíkov na košeli. Takisto si vyhrnul rukávy, telo mal ako v jednom ohni. 

„To vskutku nie ste. Ste niekto, kto aj bez zraku vie predvíhať kroky súpera v šachovej partií, zahrať tie najťažšie pasáže slávnych virtuózov bez zaváhania.”

Podišla k nemu a oprela sa o masívny stôl tesne vedľa neho. 

„Dáte si?” podal jej sklený pohár s pálivou tekutinou. 

“ Vážne máte iba jeden pohár?” spýtala sa s hraným rozhorčením. 

“Nie som vyhľadávaný spoločník, tuším som všetkých ľudí poslal do pekla,” zasmiala sa a decentne si odpila z ponúkaného pohára. 

„Takže tento rum vám nahrádza priateľov?” spýtala sa, len čo si zotrela slzu, ktorá sa jej z alkoholu mimovoľne drala na povrch. 

"Nie. Tento rum mi nahrádza rodinu. Teplé pohladenie, povzbudenie, dokonca som schopný uveriť tomu, že mu na mne skutočne záleží,” tľoskol jazykom a povzdychol si.

Odvrátil od nej hlavu smerom k okenici, pohrúžený do myšlienok. Pohár zvieral v ruke, až pokým ho hlasito nepoložil na stôl. Opäť sa obrátil k nej. Trpezlivo vyčkávala na jeho odpovede. Bola ochotná prijať akúkoľvek temnotu, ktorá sa v ňom nachádzala. Odjakživa bola tou osobou, ktorá poskytovala pomoc, útechu, brala na svoje plecia ťažobu ľudí i sveta. Verila tomu, že je to jej poslanie. Prišli však chvíle, kedy preklínala svoju podstatu, ktorá z nej vysávala radosť a nádej. Nakoniec každé poslanie je také, pokiaľ sa nerozhodneme s ním podeliť. Nikto by nemal niesť tie balvany na svojich pleciach sám, nech by bol akokoľvek silný. To bol dôvod prečo tu teraz sedela. 

„Viete Grace, nedokážem byť iný. Skrachovaný právnik a jeho svetské pôžitky. Už ma viac nezaujíma, čo sa deje tam vonku.”

„To znamená, že sa budete prizerať ako váš brat a jemu podobný klamú ľudí a zneužívajú ich?”