Unwritten

Part 1

 „Takže mi je jedno aký to bude druh. Prijímam opisy, úvahy.. proste všetko. Jediná podmienka je päťsto slov. Rozumiete?“ rozľahlou triedou plnou študentov sa rozľahli profesorove slová.

Neváhala som a rýchlo si poznačila do zošila, nad čím budem cez víkend sedieť.

„Môžete ísť.“ profesor Peterson sa otočil nám chrbtom, a študenti sa pomaly začali baliť.

Aj ja som si vypla notebook a vložila ho do prenosnej tašky. Pripravená na odchod ma vyrušili ešte ďalšie slová od profesora.

„Počkajte. Zabudol som, všetko okrem tých vašich galaxických strielačiek a Stars Wars. Jasné? Posledné, čo potrebujem je lúštiť mená a všetky sily ktoré môže jednotlivý astronaut použiť.“

„To nie sú žiadny astronauti!“ skríkol niekto z triedy, na čo sa všetci rozosmiali.

„Jasné, Jimmy, nepotrebujem vedieť viac.“ s úškrnom na perách sa začal baliť aj profesor.

Tentoraz už nadobro sme sa všetci vybrali preč z veľkej triedy. Jasné, že pri dverách sa zase spravila tlačenica. Netrpezlivo som sa postavila nabok a čakala pokiaľ sa všetci pretlačia a ja môžem pokojne a nerušene odísť. No zároveň som chcela byť už preč, sedieť v mojom malom autíčku a počúvať hudbu cestou domov.

Je piatok a odkedy nás pustil profesor som voľná na ďalších 48 hodín. Lenže tieto neinteligentné teľce, sa tu tlačia vo dverách a nedočkavo výskajú. Ako keby nebolo ľahšie ísť pomaly cez dvere, jeden za druhým. Nikdy nechcem ostať v horiacej budove s týmito ľuďmi, však by sme tu všetci umreli.

„Tešíte sa domov slečna Tate?“ príjemný hlas profesora Petersona sa ocitol vedľa mňa.

S úsmevom som prikývla.

„Ak sa tam vôbec dostanem.“ zašomrala som si popod nos a zazrela na študentov stále sa tlačiacich dvermi.

Konečne sa uvoľnili dvere a ja s pánom profesorom sme pohodlne vyšli, každí si išiel svojím smerom.

Aj napriek tomu, že bolo dosť dlho po skončení hodín, chodba sa stále plnila študentmi odchádzajúcimi domov.

Rýchlo som sa pretlačila ďalším davom a utekala na internát. Cestou som vrazila do pár ľudí, ktorí sa tiež ponáhľali domov. Zastala som pred mojou izbou a netrpezlivo vošla dnu.

„Sierra, už som si myslela že ani neprídeš.“ prívetivo ma privítala moja spolubývajúca.

„Bohužiaľ, zápcha na poslednej hodine.“ povedala som rozčúlene, no Sam sa len smiala na mojom podráždení.

Rýchlo som nahádzala do tašky potrebné veci, nehľadiac na neporiadok okolo nás.

„Maj sa Sammie, vidíme sa v pondelok.“ objala som ju a rýchlo utekala k môjmu autu.
„Ahoj Sierra!“ kričala na mňa ešte na chodbe.

Nemohla som si pomôcť, ale nevedela som sa dočkať ako budem v aute na ceste domov.

Táto škola je úžasná, naozaj sa mi na nej páči, ale predsa len, spolubývajúca, množstvo deciek naokolo a otravní profesori robia za týždeň svoje.

Nasadla som do svojho auta a príjemne si vydýchla.

Dnes sú to presne 3 mesiace čo sem chodím. Sranda ako sa váš život vyvinie. Nikdy by som nepovedala, že práve ja skončím na jednej z najlepších škôl v New Yorku ktoré sa špecializujú na písanie, publikovanie diel a podobne. Vždy to bol môj sen, ale nikdy by som nepovedala že sa mi splní. Jasné, dneska je to všetko o peniazoch, moja matka platí vysoké školné, ktoré keď som uvidela, rázne som zamietla, čo i len pomyslieť na túto školu, no oni to neprijali. Vraj si zaslúžim dobré vzdelanie, vravel mi otec. A tak si zobral na viac zmeny a dodnes pracuje a je vyťažený a za všetko môžem len ja. Možno aj práve preto sa teším tak domov. Vidieť rodičov ktorí mi plnia sny sa vždy oplatí. Aj keď z tých dvoch a pol dňa vidím otca len pár hodín.. a kto za to môže? Len ja..

••• •••

Cesta domov bola doslovne nekonečná. Na každom rohu čakala nejaká zápcha a pesničky ktoré hrali v rádiu mi pomaly ale iste začali liezť na nervy. Domov som prišla o šiestej večer.

Nešikovne som vybrala dve tašky z kufra auta a následne ho zavrela. Prešla som po štrkovitej ceste až k dverám, ktoré sa z ničoho nič predo mnou otvorili.

„Sierra!“ skríkla mama a s úsmevom na perách ma silno objala. Pustila som tašky na zem a objatie jej opätovala. „Už sme ťa čakali.“ uškrnula sa. „Budeš mať vychladnutú večeru.“ oznámila mi a následne zakričala. „Rick, Charlotte, Sierra je doma!“  

▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼

Hey people! :) 
Ako ste si všimli je tu nový príbeh :3 Bude s Calumom, dúfam že vás prológ (opis) príbehu zaujal, lebo toto je také nudné :D 
Upozorňujem, toto sa od AOL dosť líši, ale bude tam niečo také, .. iné s Calumom :D Nebojte sa nebude to cliché. :D Na to aj nie som :* 
Hoďte mi názor do komentíku prosím :D :* 

Anyway, hope you liked it! :* 

see ya soon! :) 

xoxo