Unwritten

Part 13

Part 13

Moje oči behali po obrazovke jeho čierneho notebooku s veľkými obavami. No slová ktoré sa tam zjavili ma .. prekvapili.

Vravím jej, že ma ľúbi. Ale je to tak? Odpoveď neviem. Neviem ani, či ju chcem vedieť alebo prečo jej to vlastne vravím. Ľúbiť ľudí je ľudské, je to cit ktorý pociťuje každý v živote. Láska je v rôznych podobách a cítime ju k rôznym veciam, ľuďom, zvieratám. Je to pocit ktorý je nám vrodený, emócia.

Tak prečo sa jej vysmievam? Čo ak je pravda, že ma ľúbi? Nemôže s tým nič spraviť, je to cit ktorý si ku mne vytvorila. Nemôžem to zmeniť tak isto ani ona. No otázka je, čo na mne ľúbi? Čo sa jej páči?

Som idiot... ku každej sa správam ako najväčší pán, snažím sa na každú zapôsobiť hlúpymi rečami a nedostupnosťou. Ale v skutočnosti, som len stratený v tmavom svete kde som sám. Nemám tu nikoho komu by som sa mohol zveriť alebo niekoho kto by mi dokázal pomôcť. Hľadám, stále dookola len osobu ktorá by možno bola vhodná a ktorá by ma možno dokázala vytiahnuť na svetlo z tohto tmavého pomaly rozpadnutého života ktorý žijem.

Vravím jej, že ma ľúbi, no nemám na to dôvod. Je to len môj pocit, ktorý mi to vraví, to ako nevinne sa pozerá na všetko okolo seba, to ako dokonale vonia, keď okolo mňa nenápadne prejde, to ako sa jej lesknú oči, keď rozpráva o veciach ktoré zažila. Nemám dôvod ju strápňovať čo i len predo mnou, nezaslúži si to. Chcem len, aby sa do mňa zamilovala, možno preto, jej to stále navrávam, pravdu ktorá sa jej zaryje do srdca až tak hlboko, že už nebude schopná ju z tade vytiahnuť, nebude schopná sa jej zbaviť a vtedy … vtedy ma bude milovať, no ja ju nie..

Pretože moje srdce je natoľko skamenené od chladu tu v tme, že keď si to ona uvedomí, už bude neskoro na moju záchranu.

Tak sa poponáhľaj, možno ma ešte stihneš..

Z lásky... Tobias.

V očiach sa mi vytvorila slaná tekutina, ktorá sa drala von. Nemala som slov, no zároveň sa mi ich dralo toľko na jazyk, až som nedokázala vysloviť ani jedno. Moje myšlienky mi vírili v hlave v kľudnom no zároveň v rozvírenom víre, ktorý nechcel ustať. Mala som toľko otázok, no ani jednu som nevyslovila nahlas, všetky sa mi ozývali len v mojej mysli, ktorá nedočkavo naliehala aby som niečo povedala. No ja som sa zmohla len na priamy pohľad, do jeho očí, ktoré na mňa upieral celé čítanie.

Neverila som, že to bolo o ňom, neverila som, že tieto slová sú pravdivé, tak ako moje. Možno som sa pomýlila a nechcel sa mi pomstiť, možno je to všetko len moje neprofesionálne správanie, ktoré sa mieša s láskou, ktorá sa už z časti ku Calumovi vytvorila a teraz obletúva moje telo. No myšlienka, že toto je pravý Calum, ma obarila rovno do tváre. Strašila ma tvár tohto Caluma na papieri. Z neznámych dôvodov som sa bála ju odokryť.

„Je..j-e to nádherné.“ šepla som, no môj hlas nebol dostatočne silný aby to vyznelo pravdivo. Naopak moje slová sa tiahli usopleným a ustráchaným tónom.

„Ďakujem.“ šepol jednoducho, oči odvrátil a zahanbene si hľadel na prepletené prsty na bruchu. Nedokázala som z jeho tela odtiahnuť oči, nedokázala som sa nedívať na jeho postavu, mohutnej veľkosti a olivovej pokožky, jeho čiernych vlasov, a chcela som pociťovať jemný dotyk jeho hnedých očí.

Zrazu som si uvedomila, čo moje myšlienky a pocity naznačujú. Čo Calumov zahanbený pohľad naznačuje. Kam moje rozbúchané srdce mieri. Všetko to malo jeden a ten istý záver. Ja, som zamilovaná do Caluma silnejšie, než som si kedy myslela a Calumove slová dole na papieri, sú pravdivé.

• • • • • •

Večer sa vykľul celkom pekne. Z dlhého príjemného ticha sme sa presunuli k čokoláde a Calum ma zoznámil s minimálne ďalšími piatimi druhmi čokolády. Atmosféra sa v tom momente uvoľnila a už sme neriešili našu prácu, boli sme tam len my dvaja a čokoláda. Bolo príjemné počúvať jeho ticho – príjemný hlas, ktorý mi hladil uši a zároveň plne vnímať jeho krásne oči. Nemienila som sa už straniť tomu, že sa mi Calum páči, že čisto teoreticky som sa doňho zamilovávala sekundou viac a viac a to všetko kvôli tomu, že on mi tú myšlienku vložil do hlavy.

Náš večer sa skončil, keď sa čokoláteria zavrela a nás doslovne vyhodili z príjemne- teplej miestnosti. Hneď ako sme obaja vyšli do uzimeného vonkajška nás oboch striaslo.

Líca sa mi hneď sfarbili do červena a vietor ich silno hladil štipľavými rukami. Plecia som si pritúlila k lícam čo najbližšie, aby vietor nezašiel aj pod moju bundu.

„Je ti zima?“ Calumove slová boli sladké a tiché. Prehodil si ruksak s notebookom na druhé plece a o krok sa ku mne priblížil počas chôdze. Naše telá oddeľovalo pár centimetrov, ktoré zmizli ako náhle si Calum obtočil ruku okolo mojich pliec a privinul si ma bližšie k telu.

Tentoraz nemal ani vietor šancu prejsť pomedzi nás.  

♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘♦◘

Hola guys! :) 

Neviem či je to pravda, ale naozaj som pridala poslednú časť pred mesiacom? :O Asi ma chcete zabiť.. :(Prepáčte mi darlings! :D 

Well máte tu už novú a dúfam, že sa vám páčila  ♥ Nič nesľubujem od ďalšej. :) 

Love ya. 

xx