Unwritten

Part 12

Part 12

Zmrznuté ruky som si strčila hlbšie do teplej bundy. Sklonila som hlavu a oči upierala na svoje nohy, ktoré zrýchľovali krok, hlavne kvôli nesmierne zime ktorá mi štípala stehná. Po chrbte mi prešli zimomriavky a silný vietor vial snežné vločky priamo do mojej tvári.

Ďalší z dôvodov, prečo som Caluma prestávala tak zbožňovať. Celý deň sa neozve, teda až na SMSku z ktorej vyplývalo, že dneska sa nestretneme, pretože sa necíti dobre a následne o pár hodín, dostanem ďalšiu SMSku ktorá vraví opak. Vraj mám prísť do čokolatérie, kde ma čaká s dokonalým pokračovaním. Najprv som bola zato, že sa ani nepohnem, už len z predstavy aká je vonku zima, keďže sa blížia Vianoce. No následne predstava chodenia po snehu, trochu vyštípané líčka ma nejako zlákali sa predsa len obliecť a vyjsť mu v ústrety.

Až na to, že moja predstava bola úplne iná. Hneď ako som vyšla von, som to silne oľutovala. Vonku dumal vietor, všetky vločky išli priamo oproti mne a silne do mňa narážali. Ruky mi zamŕzali od studenosti akú vietor naberal čím bližšie som bola k čokolatérií. A aby toho nebolo málo, zotmelo sa a svetlá naokolo, nestáli za veľa, čím sa vo mne zobudil strach. Nenávidela som opustené ulice, a už vôbec nie tmavé, kde môže z každej strany na mňa niekto vyskočiť a bohvie čo by sa so mnou stalo. Preto som na kroku zrýchľovala a popri tom v duchu preklínala Caluma.

Radšej som sa ani nepozastavovala nad myšlienkou, z kade ma ten chlapec moje číslo, keďže sme sa k tomu ešte nedostali osobne. No v hlave mi vŕtala myšlienka na Caluma neustále. Nenávidela som na ňom ako doslovne, jednu chvíľu je príjemný a milý a následne sa zmení na drsného a nedostupného, alebo raz je úprimný a potom nechce povedať nič. A zo všetkého najviac neznášam ako si zo mňa robí posmech, alebo teda skôr z toho, čo k nemu cítim.

Po včerajšom výstupe ktorý som spravila, som cítila niekoľko výčitiek, ale v duchu som si opakovala, že som spravila len to čo on. Vyložila som pravdu na stôl. Tá moja bola možno trochu viac priama a aktuálna, a preto bola možno viac krutá. Chcela som sa mu ospravedlniť, ale dáko som sa k tomu ešte nedostala a preto som si myslela, že tá prvá SMSka dnes, bola len výhovorka, aby mi znova nemusel čeliť. Trochu ma to mrzelo, no následne som si pomyslela, že trochu pauzy, možno len na ten jeden deň, by nám obom prospelo. No nezistím, či by to prospelo...

Premrznutá som postrčila dvere, ktoré sa s ľahkosťou otvorili a mňa ovanulo teplo vyhriatej miestnosti, preplnenej ľuďmi a vyzdobenú sviečkami a imelom na každom kroku. Tentoraz to tu bolo oveľa útulnejšie. Prešla som pár krokov, kým som sa dostala k tomu istému stolu, kde sme sedeli aj naposledy.

Calum sedel za čiernym notebookom, na ktorom svietilo jabĺčko, upriamene hľadel na obrazovku, v ušiach mal slúchadká a na tvári úsmev keď ma uvidel.

„Ahoj.“ prihovoril sa mi, no ja som si len s kamennou tvárou vyzliekala kŕčovito vetrovku a snažila sa zotriasť sneh z vlasov, skôr než sa mi začne na nich topiť v teplej miestnosti. Následne som si vydýchla a usadila sa na stoličku, pričom som cítila ako mi odmŕzajú stehná.

„Ahoj.“ vzdychla som s úľavou. Ani nie o pár minút sa pri nás zjavila čašníčka, načo mi Calum objednal jednu zo špecialít podľa jeho gusta.

„Tak, čo také božské si to vymyslel, že si ma dotiahol až sem?“ snažila som to povedať uvoľnene, ale v mojom podtóne bolo vycítiť čistú zúrivosť.

„Prepáč.“ úprimne sa ospravedlnil a ja som sa zase cítila príjemne.

Tento chalan mení nálady ako ponožky a tak isto všetky jeho hrané osobnosti, a to ma na ňom serie. Neviem čo mám očakávať ďalej. Bude po celý čas milý? Alebo ako náhle poviem niečo pravdivé sa zdekuje a znova ma nechá samú? Najradšej by som sa ho na to hneď opýtala, chcem odpovede, chcem vedieť prečo to robí, ale z vlastného bezpečia som sa tej otázke vyhla.

„Pozri, včera som sa nechala uniesť a je mi ľúto, čo som napísala, ak sa ti to nepáči alebo ak nechceš, môžeme to kľudne prepísať spoločne a spraviť z toho niečo iné.“ povedala som na rovinu, nemienila som sa tváriť akoby sa nič nestalo, narozdiel od neho.

V tej chvíli mu na tvári zvedol úsmev a vystriedal ho zmätený pohľad.

„Nie, nie.“ pokýval záporne hlavou. „Je to pravda. A je to dobre napísaná pravda, súhlasím aby sme to nechali na začiatok, aj keď je to o mne.“ povedal s kľudným hlasom, ba až príjemným. „Mám nápad.“ rýchlo zmenil tému. „Uvažoval som, a myslím, že písanie z mojej strany v ženskej osobe, by bolo...“ odmlčal sa hľadajúc slovo. „divné.“ dodal nakoniec a smiešne sa zaksichtil.

„Preto navrhujem aby sme písali niečo v tvare denníka, bude to nadväzovať na to isté obdobie, tú istú situáciu, ale zo strany dievčaťa,“ ukázal na mňa, „a zo strany chlapca.“ ukázal na seba a na tvári sa mu zjavil široký úsmev.

Prikývla som na jeho nápad, lebo bol dobrý. No v tú chvíľu ako som si spojila dva a dva, ma zamrazilo. Tu nejde o žiadnu zmenu v jeho nálade, žiaden ústupok, ba odpustenie. Tu ide o pomstu.

• • • •   • • • •   • • • • 

Heyyy- Houuu guuyz! :) 

Tu po krásnych komentároch, ste si práve prečítali novú časť! ♥ 

A NÁZORY! :) → komenty! :D

Či tomu chcete veriť alebo nie, už ďalšia časť je posledná čo mám predpísanú, takže budete si musieť počkať chvíľu, lebo ma nejako oblapujú 'bloky' ktorých sa nemôžem poľahky zbaviť >_< Ale teraz som doma, do konca týždňa, [chorá -_-] a potom týždeň prázdniny tak hádam niečo vymyslím :D 

Inak len tak pre zaujímavosť, prechováva niekto závislosť k Youtuberom? :) (hlavne britským :D ?  alebo teda tým ktorí tam teraz bývajú.)  ak hej, dajte koment! :D dúfam, že nie som jediná ..-.- 

ILY U!! 

& PS: that gif! ♥ aww... *feelings*

see ya! 

xx