Unwritten

Part 7

Part 7

„No tak Sierra!“ Calumove oči sa nešli odlepiť od tých mojich, zatiaľ čo ja som naňho nesmelo zazerala.

„Nie je to dobrý nápad Calum.“ povedala som po pravde. „Čo keď sa-“

„Nič sa ti nestane, len si sadni na moje plecia. Bude to zábava.“ prosíkal. Nechápem prečo mu na tom tak záležalo. Nakoniec som uznala, že by to zábava mohla byť, no ako náhle som sa ocitla na jeho pleciach a on sa zodvihol, tá myšlienka sa vzdialila.

„Calum!“ skríkla som. „Neopováž sa spadnúť.“ povedala som už pokojnejšie.

„Neboj sa.“ uškrnul sa a prešiel so mnou k ozdobám na širokom stole. Cestou stihol zavtipkovať, že padá, pričom som mu v rukách stláčala zo strachu hlavu.

„Ktorú ozdobu chceš?“ slušne sa opýtal, hľadiac na široký stôl.

„Tú bordovú.“ ukázala som na jednu guľu s nakresleným sobom. „Calum, to je červená. Bordová je tmavšia.“ pretočila som očami nad jeho nevšímavosťou.

••• •••

„Nejaké domáce zviera?“ opýtal sa ďalšiu otázku v poradí Calum. Prikývla som so slovami:

„A koľko.“

„Vaši sú bohatí?“ spýtal sa zamyslene. Tentoraz som pokrútila záporne hlavou.

„Ani nie. Len mi vždy kúpili čo som chcela. Chceli totiž splniť každé naše prianie.“ pousmiala som sa nad tými časmi. „A zatiaľ čo moji súrodenci chceli rôzne hračky ja som si potrpela na niekoho s kým som mohla tráviť čas, a tie zvieratká boli vždy pri mne.“ na mojej tvári znova pohrával úsmev. „Nemala som moc kamarátov ale tie zvieratá ma neodcudzovali.“ venovala som mu pohľad, zatiaľ čo on ten svoj upieral na cestu.

„Nemala si vôbec kamarátov?“ spýtal sa smutne.

„Mala. Ale vždy to boli iný. Vieš každý rok, nikdy to neboli tí istí a s väčšinou som si s nimi poriadne nerozumela. Potom som si na strednej našla svoju najlepšiu kamarátku, ktorá je úplný opak mňa a s ňou to už išlo ľahšie.“ pri spomienke na ňu ma pichlo pri srdci. Tak sebecky som ju opustila a pritom som vždy bola v obavách ja, že odíde ona.

„Aha.“ prikývol chápavo.

„Ty a zvieratá?“ opýtala som sa späť.

„Mám psa, inak som nebol moc fanúšik zvieratiek.“ uškrnul sa. „Súrodenci?“ znova sa opýtal.

Zas a raz som prikývla. „Sestra a brat.“ objasnila som.

„Ste si blízky?“

„Vôbec. Ani sme nikdy neboli. Sestra je o dva roky staršia a odkedy sme sa s bratom narodili, nedostávalo sa jej toľko pozornosti ako pred tým keď bola sama, tak nás znenávidela. V škole nám robila problémy a robila si z nás posmechy. Základka bola dosť ťažká z tejto strany. Stredná bola ľahšia, chodili sme na tú istú, no môj brat si nejako vyvodil, že mňa má menej rada ako jeho a tak sa na mňa úplne vykašľal. Zatiaľ čo ja som celú základnú milovala pocit mať ho pri sebe, on to tak zrejme necítil a tak si na strednej vybral čo najmenej spoločných predmetov, úplne sa ma stranil a podobne. Každý sme boli v inej časti budovy a tak to bolo najlepšie.“ povzdychla som si nad spomienkami.

„To je smutné.“ prikývol Calum. Pokrčila som plecami.

„Človek by povedal, že dvojičky si budú blízke že?“ uškrnula som sa. „No realita je opak.“

„Vy ste dvojičky?“ neveriaco vytreštil oči. Prikývla som.

„A čo robia teraz?“ opýtal sa znova.

„Charlotte využíva pohostinnosť našich rodičov ktorí nevedia svojim deťom povedať nie, zatiaľ čo Rick sa tiež zdržiava v ich dome ale on aspoň pracuje niekde v dákom obchode.“ zamyslene som pokrčila plecami. „Neviem kde presne. Naposledy to bolo kníhkupectvo, lebo by som sa divila koľko tam chodí pekných báb.“ začala som sa smiať. „Využíva svoj šarm na získanie čísel a báb.“ skonštatovala som. „A ja som tu. Výška, môj sen.“ zase som sa pousmiala.

„Neľutuješ dakedy že si sem prišla?“

„Ani raz som to neľutovala. Keďže som si ani z jedným z nich nie blízka, nechýbajú mi. Otec po väčšine len pracoval, no teraz pracuje kvôli tejto škole ešte viac. Mama, tá mi trochu chýba, ale už si zvykám.“ usmiala som sa.

„Vrátiš sa tam?“ cítila som jeho pohľad na mne, zatiaľ čo ja som zaujato kopala kamienky na zemi. „Domov?“ dodal.

„Nie.“ povedala som rozhodne. „Skončím výšku a nájdem si niečo sama. Na písanie kníh potrebujem kľud. Ale nemyslím si, že sa odsťahujem ďaleko.“ Zamyslene som si hrýzla spodnú peru. Nikdy som nad tým až tak nerozmýšľala. Nerada si plánujem veci až tak dopredu, však som len v prvom ročníku na výške. Mám ešte dosť času. „Možno ostanem niekde tu.“

„Ty? Máš nejakých súrodencov?“ zase som mu venovala úsmev.

„Hej, sestru. Ale ja a Mali sme si celkom dosť blízky a nemáme toľko nenávistných zážitkov ako vy.“ uškrnul sa. Srandovne som ho buchla do ruky.

„Nechýba ti?“ opýtala som sa zaujato. Chcela by som vedieť aké je to, mať súrodencov ktorí sú mi blízky.

„Hej. A veľmi.“ prikývol.

„A ty sa vrátiš?“ opýtala som sa, no odpoveď mi bola jasná.

„Nie.“ pokrútil záporne hlavou čo ma vykoľajilo. „Nemôžem. Išiel som sem práve preto aby som sa už nemusel vrátiť. Vieš, nebývam až tak ďaleko, kľudne by som dokázal dochádzať každý deň, ale chcel som vyskúšať život osamote.“

„A? Načo si prišiel?“

„Že to zvládnem.“ povedal a s úsmevom sa na mňa pozrel. „Ale hlavne som chcel spraviť prvý krok.“ venovala som mu nechápavý pohľad. „Naša mama je sama, má len nás, otec zomrel pred rokom. A vedel som, že ak ostanem zaseknutý pri nej, a Mali jedného dňa odíde, už to nedokážem aj ja. Nechať mamu samú. Potom všetkom čo spravila pre nás. Aj keď Mali ľúbim, je to odo mňa sebecké ale …“ nedokončenú vetu nechal visieť vo vzduchu.

„Som si na sto percent istá, že aj Mali jedného dňa opustí tvoju mamu. Ak nie dobrovoľne tak ju vyženie práve tvoja mama, lebo ona si uvedomí, že aj jej deti potrebujú mať vlastný život a nebude ho kaziť tým, že sa budete musieť o ňu nonstop starať. Nemyslím si, že je to sebecké, pretože každý máme svoje potreby pre život Calum. To čo si spravil, bolo skôr ako prvé vážne rozhodnutie v tvojom živote. Prvý krát si sa rozhodol sám a nie po boku mami.“ zaklonila som hlavu aby som videla do jeho čokoládových očí, ktoré mi venovali príjemný pohľad.

▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼

Hello my beautiful people (: 
Tak? Čo vravíte na ďalšiu časť? :3 

Neviem či som spomínala → nový príbeh s Calom → MARKS ON THE SKIN :) 

Zanechajte prosím komentár s názorom ♥ 

ILY BABES! 

see ya soon,

xx