Unwritten

Part 11

Part 11

Okrem toho, že ma Calum nechal v ten večer v izbe so Sam, ktorej sa nešla zavrieť huba, ma tam nechal s pobláznenými myšlienkami. Nemohla som si pomôcť ale pociťovala som určitú sympatiu voči nemu, aj napriek tomu ako sa ku mne pred tým choval. Snažila som si nahovárať, že to nič neznamená, lebo z jeho strany to naozaj nič neznamenalo, ale koho chcem oklamať? Má pravdu. Dokáže ma čítať ako knihu, no číta na stránkach ktoré nie sú prítomnosť. Opakoval, že sa mi páči, no vtedy som to tak necítila, naopak teraz silne pochybujem, že klamal.

„Dávaj pozor!“ skríkol niekto vedľa mňa. Bol to mne neznámy chalan do ktorého som práve narazila. Zahanbene som sklonila hlavu a pokračovala do učebne.

••• •••

„Myslím, že by sme mali začať citátom.“ zamyslene som si v hlave prehrávala citáty ktoré by boli dobým začiatok pre našu prácu. „Potom by sme ho vysvetlili.“ prikývla som duchom neprítomne na vlastné slová.

„Chceš robiť úvahu?“ Calumove slová ma prebrali z dimenzií v ktorej som práve plávala.

„Myslím si, že by to bol dobrý začiatok, nemusí sa z toho vyvinúť práve úvaha.“ pokrčila som plecami, no ani nad predstavou úvahy som neohrnula nosom.

„Podľa mňa je to sprostosť.“ upieral oči na mňa s natiahnutým čelom čo spôsobilo že mal obe obočia vyššie ako obvykle.

„Nie je! Ak vyberieme ten správny, zaujme to čitateľa, bude chcieť viac a zároveň objasníme citát nejakou úvahovou tvorbou, čo nám skráti celkový príbeh, výhoda pre nás z oboch strán.“ žmurkla som naňho, jasne si istá, že môj názor je správny. Postavila som sa zo svojho obvyklého miesta na zemi a prešla k svojmu stolu vedľa Caluma, ktorý ako inak ležal rozvalený na mojej posteli.

Nemôžem potlačil pocit, ktorý mi našepkáva hlasným hlasom, že tento chalan je strašne sexy, no zároveň sa nemôžem ubrániť pocitu, ktorý by bol najradšej keby odišiel. Potom, čo sa stalo včera, som myslela, že sa neukáže, tak ako to spravil aj na prednáškach, no nakoniec sa presne o tretej ukázal pred mojou izbou. Našťastie Sam bola preč, inak by vznikla trápna atmosféra, hneď zo začiatku. Vlastne sme sa tomu nevyhli aj tak, neudržala som si jazyk za zubami a trochu mu vynadala so slovami, že sa nemôže len tak ukázať pred mojimi dverami, bez ohlásenia. Všetko som to zhodila na Sammie, že nemá rada, keď je v izbe niekto iný a preto sa musí ozývať, alebo aspoň dať vedieť, on len s úškrnom na tvári odvrkol:

„Nevedela si sa dočkať pokiaľ ma uvidíš však Sierra?“ Ešte teraz mi to čerstvo hrá v pamäti, ten jeho falošne nadšený tón ktorý vraví aká úbohá som. Tie jeho hnedé oči, ktoré iskria falošnou nádejou voči mne. Ten jeho úsmev, ktorý vraví falošné pobozkaj ma.

Keď nad tým tak rozmýšľam, Calum je falošnosť sama.

„Tu mám pár citátov.“ vytiahla som zo šuplíka, už plne prítomná duchom aj telom, zviazaný zošit s citátmi, ktoré som si písala pár rokov dozadu, spolu s Annie. Na internát som si to zobrala už len ako spomienku, no teraz ma prsty túžobne zašteklili pod dotykom obalu.

„S kým si si to písala?“ opýtal sa celkom zaujato. Momentálne som nevedela vyvodiť, či sa naozaj zaujímal, alebo to bol len ďalší trik ako ma dostať do jednej z jeho pascí.

„S kamarátkou.“ ujasnila som, dúfajúc, že sa nebude viac pýtať. Nenávidela som o tom rozprávať, vlastne som o tom nedokázala rozprávať. „Tento je pekný.“ ukázala som na jeden z množstva, len aby som mu zabránila v položení ďalšej zvedavej otázke.

„Navrhujem aby sme obaja napísali niečo, podľa seba, ale s tým, že to bude citát a krátka úvaha o tom, potom uvidíme ktoré je lepšie.“ usmiala som sa. S Calumovej strany som dostala až prikývnutie hlavou.

Nešikovne som si sadla na zem, jasne vediac ktorý citát bude vhodný na môj úryvok, zatiaľ čo Calum listoval v knihe plnej citátov a spomienok. Pri každom jednom z nich som si dokázala vybaviť kedy a kde sme to písali. Je to ako denník, až na to, že ho chápem len ja. Calum vidí len biele strany popísané citátmi, ja vidím minulosť, ktorú už nemožno obnoviť.

Spokojná so svojim výtvorom som sa usmiala. Zodvihla som zrak aby som sa stretla s Calumovými očami, ktoré stále uprene hľadali citát.

„Nehovor mi, že si ešte nezačal.“ prekrútila som očami nad jeho pomalosťou, no zároveň som sa bála, že ak začne písať, jeho dielo bude oveľa lepšie ako moje. To by ma na jednej strane urazilo a na druhej potešilo, lebo je so mnou v týme. No viac bolí bolesť z porazenosti z nevyslovenej stávky.

„Prečítaj to svoje.“ zaujato zodvihol zrak.

„'Môžeš zavrieť oči pred vecami ktoré nechceš vidieť, ale nemôžeš zavrieť srdce pred citmi ktoré nechceš cítiť.'

Moje telo cíti emóciu ktorú som už dlho nevyslovila. Je to láska? Je láska keď sa človeku zahľadíte do očí tak, až neviete kde ste? Je láska, keď stratíte toľko minút len rozprávaním sa s ním? Neviem odpoveď na túto otázku. Neviem, či je láska to čo pociťujem voči chlapcovi, ktorý náhodne vstúpil do môjho života.

Moje srdce cíti divné emócie ktoré sa mi vlievajú do žíl ako droga, nedokážem sa nabažiť jeho pohľadu ktorý mi venuje len občas, nedokážem zabudnúť na bozk ktorý mi venoval.

Jeden bozk a dievča sa zamiluje však? Práve preto pochybujem o tom, či je to láska. Čo ak je láska len sprosté slovo bez významu?

Neviem čo cítim k tomu chlapcovi, ktorý vo mne vzbudzuje pudy, mne dávno zabudnuté. Neviem ako sa mám správať keď vidím jeho postavu, neviem čo od neho mám predpokladať.

Jeho telo mi vraví som tvoj, jeho slová tiež, ale jeho oči ho prezrádzajú. On nie je môj... len falošne namotáva moje srdce a za to ho nesmierne nenávidím. Stojím mu za to? On možno zažil škaredé chvíle, ale musí ničiť môj charakter?

Neviem či vôbec chcem cítiť lásku voči človeku, ktorý má toľko osobností, ktoré strieda ako ponožky. Je smutné ako ho vidím, rozpadá sa, práve teraz, vycítil, že som ho prekukla, prekukla som jeho obranný štít, už to nie je taká zábava, že? Keď ťa človek ničí rečami, ktoré ubližujú?

Ako sa cítiš teraz, pán Záhadný? Baví ťa hra na skrývačku, za falošné výroky ktoré nepostihnú tvoju myseľ, ktoré sa neobtrú ani o kúsok tvojich emócií? Vyslovíš len slabiky, ktoré spojíš do slov, ale nezamyslíš sa nad nimi. Nebolí ťa vidieť ma tak? Tak fajn, uvidíme koho to bude bolieť viac... ktoré slová viac ublížia... kto vydrží viac.

Nazvala by som to pán Záhadný, alebo kto vydrží viac.“ s dobrým pocitom som odlepila zrak od obrazovky a stretla sa z jeho očami, ktoré sa divne leskli a vyhýbali môjmu pohľadu.

Bez slova sa zodvihol, na čo mi úsmev z tváre zvädol a odišiel s vecami a bez slova z izby.

Možno som sa nemala nechať uniesť až tak...  

• • •    • • •    • • • • 

*WOW!* 

↑ asi tak som sa cítila po prečítaní tohto fakt úžasného dielu :D Ľudia, ja neverím, že som to písala :D :* 

Anyway, som si istá, alebo aspoň dúfam, že sa vám to páčilo tak ako mne tak si POPROSÍM komentáriky s názormi! :D ♥ pleaseeee guyzzzz! 

Môžem vám prezradiť, tešte sa na Calumovu 'časť' ich príbehu! :) 

xx