Unwritten

Part 6

Part 6

Dlho som premýšľala kým som si konečne otvorila hubu. Ako to vôbec začalo? Čo to spustilo?

Jeho príbeh ma tak dostal, že som nedokázala nájsť správne slová. On to povedal s takou vášňou, tak priamo a jasne vedel, ako sa to uňho spustilo...

„Ja som nad tým nikdy nejako špeciálne nerozmýšľala. Ako som začala písať alebo kedy.“ ujasnila som a on len prikývol, no v jeho očiach som videla, že čaká na nejaké slová ktoré mu povedia niečo o mne.

„Asi to bolo, keď som bola malá. Po pravde, nemám šajnu koľko som mala rokov. Ale boli krásne Vianoce, všade svietili tie vianočné výzdoby a sneh sa leskol všade naokolo. Všetci už mali v sebe toho vianočného ducha a ja som,“ odmlčala som sa, hľadajúc slová. „Ja som si to chcela zapamätať navždy.“ povedala som po pravde.

Oči som upierala na čokoládu, rozmýšľajúc ako to pokračovalo. „A tak som si sadla do izby a vzala svoj denníček, písala som si ho už aj pred tým, ale boli to len také krátke vety, ktoré opisovali moju nenávisť ku škole a deťom v nej.“ uškrnula som sa nad svojou stupiditou a Calum vyzeral celkom zaujatý.

„Tak som tam napísala, čo som práve videla. Môj malý stromček v detskej izbe, ktorý žiarivo svietil, ozdoby prilepené na okne, sneh padajúci za ním, sviečky okolo okna.“ zasnene som sa usmiala. „Následne som opisovala ako moja mama spievala vianočné pesničky, popri pečení sušienok pre Santu, ako moja sestra odhadzovala s otcom vonku sneh, ktorý stále padal na chodník. Ako všetky stromy v záhrade, neboli zrazu zelené ale biele. Ako sa vločka roztopila na mojom jazyku, ako sestrine líca sčerveneli, keď bola vonku, od mrazu, ako naše oblečenie premoklo keď sme sa váľali v snehu a robili snežných anjelov. Ako moje ruky zmrzli keď sme dostavali s mamou snehuliaka. Opisovala som každú sprostosť, ktorá sa stala za tie prázdniny, a možno práve preto si tie Vianoce tak pamätám. Znamenali pre mňa veľa, a už nikdy neboli rovnaké.“ dokončila som, pričom som cítila na svojom líci slzu.

Rýchlo som sa snažila ju zotrieť, no Calum bol rýchlejší. Jeho ruka ma jemne pošteklila na mieste kde si moja slza urobila potôčik, zľahka mi ju zotrel a ja som cítila ako červeň putuje do mojich líc.

„To bol asi taký spúšťač.“ dodala som nakoniec, aby som odohnala to čo sa pred chvíľou stalo.

„Odvtedy som v tom pokračovala, aspoň myslím. Vždy som opisovala čo sa v našej domácnosti dialo, ako sa menili ročné obdobia, to som mala najradšej. O každom som dokázala písať celé hodiny, ako sa tráva zmenila, ako listy padali, ako vietor dunel v mojich ušiach. Neviem, prečo som si to tak zamilovala. Ale neľutujem ani jednej strany ktorú som napísala, lebo viem, že aj napriek tomu, že v tom všetci videli blbosť, ja som v tom žila. A práve kvôli tomu som sa dostala na univerzitu. Vlastne to nebol môj cieľ. Nikdy. Písala som vždy len zo záľuby, nikto okrem mojich rodičov o tom nevedel a to sa mi na tom páčilo. Bolo to moje malé tajomstvo. No oni chceli, aby som si splnila sny. A tak som si sem podala prihlášku s malou dušičkou, vedela som že nie som profesionálna a tiež som vedela, koľko z detí ktoré sa sem hlásia majú za sebou možno už aj profesionálny začiatok, no ja som mala len denníky plné mojich hatľanín. Nedúfala som, že ma príjmu,“ odmlčala som sa. „Ale oni to spravili.“

••• •••

Vyšli sme z čokolatérie, vonku už nesvietilo slniečko, ale naopak mesiac sa ťahal na oblohu a zobral velenie na povel. Hviezdy vychádzali a osvetľovali New York v tom najkrajšom počasí ktoré som práve videla.

„Sneží.“ šepol s úžasom a úsmevom na tvári Calum. Aj na mojej tvári sa vyčaril úsmev.

Pomaly sme sa vybrali späť na internát. Cestou som do rúk chytala malé vločky, ktoré sa mi topili v rukách. Calum ich zase chytal na jazyk, na čom sme sa obaja smiali. Na oknách svietili už prvé výzdoby a rôzne lepky, ktoré práve lepili deti. Ulica sa rozsvietila lampami a tiež sviečkami ktoré zdobili lampy.

„Tomu sobovi nesvieti oko.“ skonštatovala som a ukázala na soba na lampe, ktorý chudák bol jednooký. Calum sa uškrnul a schoval si ruky do vetrovky.

„Pozri.“ rozbehol sa Calum a ja som nechcene nasledovala.

Prešli sme na námestie, kde práve bola väčšina populácie z okolia. Robotníci práve stavali veľký stromček uprostred námestia a ľudia okolo si to fotili. S úsmevom sme sa s Calumom predrali dopredu a bok po boku sme to sledovali.

„Je to neuveriteľné.“ povedala som keď sme obaja vešali na stromček ozdoby.

„Miluješ zimu?“ opýtal sa a zavesil na jednu z vetvičiek červenú guľu.

„Milujem každé obdobie. Každé má do seba niečo.“ povedala som pravdivo.

„Takže, keď sa bude topiť sneh, budeš tiež z toho tak mimo.“ začal sa smiať. S úškrnom na mojich perách som ho buchla do ramena.

Bavili sme sa, kto by to bol povedal, že Calum Hood, bude tak v pohode chalan po tom, aký spravil prvý dojem.

Obaja sme zavesili na stromček farebné gule, keď sa stromček rozsvietil a ja som nadšene zvýskla. Vyslúžila som si Calumov vystrašený pohľad, na čom som sa začala smiať

„Prosíme vás, ak sa vám dá vešajte ozdoby hlavne vysoko.“ ozvalo sa z mikrofóna.

Calum na mňa presmeroval pohľad a následne sa mu v očiach zjavili iskričky, ktoré sa ťažko popisovali.  

▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼▼

Hello people! 
Tak po dlhej dobe ste sa dozvedeli aj Sierrin príbeh (: Čo naň vravíte? :) 
Prosím vyjadrite sa v komentároch, všetkému čomu chcete! :D 

A tiež vás prosím, zdieľam nový príbeh  S CALUMOM A TROCHOU FANTASY! ♥ Poteší ak to checknete → MARKS ON THE SKIN! :) 
ILY! 

see ya soon! 

xx